Brieždilo sa. Prvé slnečné lúče dopadli na kraj ostrova. Pozlátili biely piesok, lemujúci breh. More sa tíško kolísalo, malé vlnky špľachotali nežne ako matkina uspávanka. Vánok niesol vzduchom vôňu červených kvetov.
Modromodrý vták tíško spal, pritúlený k bielemu kameňu. Modrá farba jeho peria vytvárala nádherný kontrast k bielobe kameňa. Ten vydával teplo, ktoré počas dňa nazbieral z lúčov slnka, chránil ním vtáka pred nočným chladom.
Vietor vial čoraz silnejšie. Nakoniec prebral modrého vtáka. Ten zdvihol hlavu, no následne ju sklonil späť na biely kameň.
Vietor zavial naozaj silne, až modrý vták bol nútený z kameňa zletieť na zem.
„Čo to robíš, vietor? Prečo ma zhadzuješ z kameňa? Tu je moje miesto. Kameň ma chráni.“
Vietor zavial naozaj divoko. Modromodrý vták podletel pod jeho poryvom až k červeným kvetom.
Úporne sa snažil vietor prekonať a vrátiť sa na biely kameň. „Chcem byť tu, čo to robíš?“
„Nie,“ zaznela odpoveď vetra.
Modromodrý vták nedokázal prekonať silu vetra. Z očí mu tiekli slzy.
„Prosím, vietor, pusti ma k môjmu kameňu. Tu je moje pravé miesto.“
„Niekedy trvá naozaj hodne dlho, kým pochopíme, kde to naše pravé miesto je. Môžeš byť pri kameni, nemôžeš byť s ním. Ty nie si kameň“ neúprosne povedal vietor.
„Chcem tu zostať“ prosebne povedal vták.
„Nie, ty predsa nie si kameň. On nesie Tvoje myšlienky, chráni ich navždy, bude tu stále s Tebou.. Ale to nič nemení na skutočnosti, že ty nie si kameň“ odpovedal mu ticho vietor.
„On ma chráni“ namietal vták.
„Modromodrý vták, dívaj sa pozorne. To ja ťa chránim.“ zašepkal vietor…
Elena K. Ištvánová Cestou domov – ach, kdesi smerom na Lučenec, 23.4.2017
Celá debata | RSS tejto debaty