otvorene

 Keď idú bežní ľudia do obchodu, pravdepodobne nezažijú nič zaujímavé. Teda, ak tam práve nie sme ja a moja sestra.

Neobyčajné veci sa začínajú diať už cestou do obchodu. Vždy keď sa priblížime k prechodu pre chodcov, zastávajú autá (hneď prvé okoloidúce) a dajú nám prednosť. No zastávajú, to je slabé slovo – často to totiž vyzerá, akoby prechodom pre chodcov mala práve prejsť kráľovná Alžbeta. Keď idem sama, tak väčšinou nezastane nikto (česť výnimkám). Raz keď som mala strašný deň v škole a celá zúbožená som sa vliekla, tak mi zastala záchranka. No musím povedať, že vždy (ale úplne vždy!) mi dajú prednosť  smetiari (týmto im ďakujem a veľmi pekne ich pozdravujem 🙂 . Podobne zaujímavo začínal aj tento príbeh „Anjel a predavačka“. Už cestou do obchodu sa nám stala zaujímavá situácia, keď sestra dostala kompliment od okoloidúceho pána „Bože, to je anjel!“.

Vo všeobecnosti platí, že po príchode do obchodu to začína byť ešte zaujímavejšie. Ale prečo je práve nakupovanie s mojou sestrou špeciálne? Aj sestra, aj ja máme taký zvyk pozerať si všetky letáky a čítať si, čo je „v akcii“. Navyše, obe máme veľmi dobrú pamäť (a ekonomického ducha). Raz sme tak sedeli doma, listovali rôzne letáky a ja som len po jednom pozretí letáku nemenovaného obchodného reťazca vedela cenu na všetko (a to sa ma sestra spytovala na rôzne veci, ktoré nekupujeme a ich cena ma nikdy netrápila).

Naše dialógy v obchode sú potom typu: „… Platí ešte leták?“ „Hej, dnes je posledný deň…..“; Toto je akcia!? V XYZ to majú za 69 centov.“; „Včera to ešte stálo 1,20 a dnes už len 89 centov, tak to berieme, nie?“ ;„Píšu, že je to v akcii, ale keď sa pozrieš a prepočítaš si to na gramy/litre/ iné merné jednotky, oplatí sa ti kúpiť väčšie balenie, ktoré v akcii nie je...“ atď. Po takejto vete väčšinou nasleduje dramatické otočenie hláv našim smerom, akoby sme povedali „Voldemort“.

Stávajú sa nám aj rôzne úsmevné situácie, niekedy máme na nich dosť veľký podiel, inokedy sa v nich ocitneme náhodne. K takým, na ktorých máme podiel môžem uviesť ako príklad situáciu z minulého leta. Stáli sme so sestrou v obchode pri pokladni (vo veľkom meste, kde nás nikto nepoznal) – ľudia pred nami, ľudia za nami. Na páse sme mali vyložený náš nákup, také obyčajné veci – pečivo, voda, jogurty. Vtedy sestra vytiahla z mojej peňaženky 5-eurovku a s úplne vážnym výrazom povedala: „To máme len toto? To sme už celú stovku minuli?“  Všetci okolostojaci sa na nás pozreli takým tým výrazom „to asi bola včera drsná párty“ a ja som sa musela veľmi držať, aby som sa nerozosmiala. Mojej peňaženke sa o 100 eurovke ani nesnívalo. Spravila to zo žartu, takto v obchode sa zvykneme doťahovať bežne.

Iný vtipný príbeh spojený s obchodmi, do ktorého som sa zamotala náhodne, mám z jedného zimného večera. Čakala som na kamaráta pred obchodom. Bol večer, tma, zima a snežilo. Mala som čiapku, čierne nohavice a čiernu vetrovku – inak povedané – bolo mi vidno iba oči. Ako som tam stála, niekto cudzí sa mi pozdravil. Nechápala som prečo. Možno si ma s niekým ten človek zmýlil… Ale odzdravila som späť. No jedným človekom to neskončilo, pokračovalo to – ľudia chodili a zdravili sa mi… A ja im tiež. Jedna pani mi dokonca aj ďakovala, keď si brala bicykel. No ja som nevedela prečo, tak som jej povedala „nie je za čo“. Lebo fakt som netušila, za čo by mi mohla byť vďačná, nič som pre ňu nikdy neurobila (alebo aspoň som o tom nevedela). Uvažovala som, prečo sú ku mne všetci dnes takí milí a zdravia sa mi… Bolo to tým, že sa blížia Vianoce? A možno by mi to dodnes vŕtalo v hlave, nebyť toho, že z obchodu vyšiel chlapček s matkou a matka povedala: Aha, ten ujo nám stráži bicykel.“  Dodnes sa na tom smejem, ako si prepánajána mohli pomýliť mňa s SBS-károm, (vzhľadom k tomu, že vraj vyzerám na dvanásť rokov aj výzorovo, aj váhovo).

A teraz sa opäť dostávame ku konkrétnemu príbehu z nadpisu „Anjel a predavačka“. Ako som už spomínala, sestre sa v ten deň dostal kompliment „Bože, to je anjel!“. Ja som taktiež neobišla naprázdno, v obchode som „získala prácu“. Bohužiaľ len v úvodzovkách. V supermarkete povedala našim smerom jedna z predavačiek: „Poďte, ideme blokovať tovar do skladu“ a išla ďalej, asi do toho skladu. Keďže ani ja, ani sestra sme za ňou nešli, otočila sa po pár krokoch, pozrela smerom k nám – a vtedy si pravdepodobne všimla, že  tam ani jedna z nás nepracuje. Tak sa otočila a išla preč. Nemôžem na 100% povedať, že to hovorila mne, ale naokolo nebol nikto, komu to mohla hovoriť, lebo sme pri regáli stáli iba ja a sestra. A ako som si neskôr uvedomila, to, čo som mala oblečené nápadne farbou pripomínalo odev zamestnancov toho supermarketu. Tak aj preto sa domnievam, že to vravela práve mne.

Odvtedy sme Anjel a Predavačka.