otvorene

Slovo „úprimne“ podľa slovníka cudzích slov znamená bez pretvárky, otvorene, ale aj skutočne, pravdivo, naozaj, nefalšovane. Býva teda spojené s niečím silným a intenzívnym, prenikajúcim nielen pod kožu, ale kdesi hlboko – žeby až k srdcu?

No dobre, nebudem dnes obranne ironizovať, na chvíľu naozaj odtiahnem záves v mojom záverečnom jedenástkovom – a teda výnimočnom – Úprimne.

Včera…

Ako som v minulom blogu písala, stáli sme pred pondelňajším súdnym pojednávaním plní hrôzy. Nespali sme dobre pred pojednávaním a po ňom už vôbec nie, ja som bola hore skoro celú noc. Súdne pojednávanie trvalo až do večera, končili sme o pol šiestej večer. Ďalší termín je stanovený na júl.

Bolo mi ľúto Kiky a Jazmínky (Kika má pozajtra štátnice a Jazmínku bolí hrdlo), že musia znášať takéto stresy, napriek tomu však dievčatá statočne vydržali so mnou na  súde po celý deň, nenechali ma tam samú – som im za to moc vďačná. Svetlanka musela odísť na popoludňajší autobus, kvôli skúške cestovala do Košíc. Ocko bol vypočutý ako prvý, po svojom výsluchu si odišiel zahrať pingpong.

Môj chlapec…

Bolo to akoby ma krájali na kusy – neviem, či si dokážete predstaviť aké je hrozné sedieť tam a počúvať tie reči o vlastnom dieťati, ktoré je mŕtve, od suseda, či od Maroškovej pani učiteľky – všetci ho poznali ako úžasne radostného chlapca, s chuťou žiť, láskavého, vnímavého, takého malého bádateľa. Neviem si predstaviť nič horšie.

(Skutočne nerozumiem, aký súvis má so smrťou nášho syna napríklad to, čo ho učila pani učiteľka, ktorej svedectvo žiadal právnik nemocnice – však Maroško nezomrel v dôsledku zlej výučby, ale v dôsledku závažne nesprávneho postupu lekárky revúckej nemocnice, ktorá je za to právoplatne odsúdená až na úrovni Najvyššieho súdu).

Vlastne nie, nie, to nebolo najhoršie. Najviac ma zranil výrok právnika nemocnice, ktorý vyhlásil, že „síce smrť dieťaťa je trauma, ale i život s postihnutým dieťaťom je predsa tiež ťažká ujma a záťaž“. Ja kopem vždy za tých, ktorých milujem, zo všetkých síl a bezvýhradne – nuž uistila som sa, či by sme podľa pána právnika nemali za zabitie syna poslať nemocnici ďakovný list. Nie, nie, tak to rozhodne nemyslel, ale ako to teda myslel? Z toho jeho výroku srší neúcta ku ľuďom s postihnutím a ich životu, zjavne ich životu nerozumie, život každého z nás je predsa cenný dar a je hodný úcty.

Početné psychologické výskumy dokazujú, že puto dieťaťa s postihnutím s rodičom býva veľmi intenzívne. A že narodenie dieťaťa s postihnutím a život rodiny s ním prináša nielen zvýšenú potrebu starostlivosti, ale aj benefity, je obohacujúci – hovorí sa o posttraumatickom raste.

A pánovi právnikovi som zároveň slušne pripomenula, že postihnutie u môjho dieťaťa bolo spôsobené v dôsledku pôrodnej traumy. (Takmer 2,5-mesačná hospitalizácia a až následne v situácii predčasného pôrodu prevoz do Rimavskej Soboty, keďže revúcka nemocnica nemala inkubátor. Mám kópiu záznamov z hospitalizácie, aj pôrodopisu, viem presne v čom došlo k pochybeniu. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nemohol vec riešiť, pretože šlo o situáciu pred jeho vznikom a zákon mu neumožňuje skúmať veci spätne. Nuž, je hodne smutné, že nemocnica, ktorá môjmu dieťaťu zobrala život, mu podľa môjho názoru i zavinila postihnutie a žiadnu zodpovednosť za to doteraz neniesla).

Ja som trpezlivý človek, pôsobím milo a mierne, takže podaktorých to mýli, že budem tolerovať hocičo. Nie je to tak, zástupcu nemocnice som pokojne a ticho, ale jednoznačne v závere požiadala, aby sa už nikdy nevyjadril o smrti môjho dieťaťa ako o zanedbateľnom omyle.

Viete, je to pre mňa ťažké. Úprimne som sa snažila vyhrabať z toho všetkého, zbaviť sa pocitu hnevu, no takéto situácie ako včerajšie pojednávanie sú hodne zraňujúce. Pretože je to ako keď máte ranu, v ktorej sa vám niekto dookola špára, nemôže sa to potom dostatočne hojiť.

Dnes…

Cítila som sa spútane – musela som ísť na poradu. Zúfalo som túžila po voľne, môcť odísť do lesa. Hoci mám ešte nevyčerpanú starú dovolenku, nemôžem si ju zobrať, aby som teraz vyrazila do hôr (ale aspoň som zavolala mame a povedala som jej o mojom pláne ísť do lesa, pozorne ma počúvala).

Snažila som sa užívať si okamihy dňa, zachytávať sa o ne ako o skoby – dívala som sa cestou do BB z okna a myšlienky mi ulietali. Horúci deň ma sprevádzal v BB po celý čas, no celou cestou do Revúcej i večer domov sa ku mne pridružil dážď (a u nás popoludní vraj napadal i riadny ľadovec). Vlastne i teraz za oknom počujem kvapky dažďa na podokeniciach.

A čo v tejto chvíli?

Som po dvoch prebdených nociach ospalá. Naozaj nič necítim – ako v tej pesničke, ktorá mi odvčera lieta hlavou „tak si světem kráčí a po ničem se jí nestýská…“

Fúha, to je škaredé klamstvo, Elena. Tak dobre, cítim sa zranená – bol to včera veľmi ťažký deň a my sme sa snažili byť solidárne, o niektorých závažných veciach z rodiny sme nehovorili na tom súde vôbec. A i tak večer… (Tíšim sa tým, že to bolo naše rozhodnutie, nie výmenný obchod. Ibaže taká ťažká nerovnováha dávania a brania, vždy znovu ma to zasiahne, zakaždým – nie kvôli mne,  tam som to definitívne uzavrela – ale kvôli deťom. Som skrátka hlúpo naivná, s tými mojimi ilúziami o slušnosti, čestnosti a zodpovednosti…???).

Dobré je na celej situácii aspoň to, že vidím súdržnosť mojich detí, že tam zostali so mnou do večera – som za to na ne hrdá.

Úprimne – bol to moc ťažký deň.

Elena   Predná Hora, 30.5.2017