otvorene

Záhradu milujem – je to čarokrásny svet. Plná záhadných zákutí, tajomných pokladov a objavov, ktoré sa odkrývajú zvedavým detským očiam. S kľukatými chodníkmi, za každou zákrutou sa otvára nová perspektíva.

Ach, áno, záhrada môjho detstva – ožije opäť na chvíľu v mojom dnešnom blogu.

Záhrady milujem od detstva…

Mali sme obrovskú záhradu, pretože som vyrastala na dedine. Pri slove záhrada ma preto zaplaví množstvo spomienok, ktoré sa mi vynárajú pred očami.

Strom plný letných zelených jabĺk hneď pri vchode. Pásy ríbezlí a egrešov, tiahnucich sa ako vojaci v radoch vedľa seba. Záplava  kvetov – ťahavých ruží v rôznych odtieňoch, georgín, cínií, sirôtok, margarét, obrovských zlatožltých slnečníc, aj drobnej, no nežne sladko voňajúcej rezedy.

Po stranách chodníka, ktorý sa vinul záhradou, sme mali  rady pivónií, svetlo i tmavo ružových, aj snehovo bielych. Sú to moje najviac obľúbené kvety, aj teraz sa bytom linie ich nádherná  sladkastá pivóniová vôňa z kytice na kuchynskom stole.

A úplne vzadu, na konci záhrady bol plot pokrytý hustým orgovánom rozličnej farby. Ukrýval malé dvierka, ktoré viedli von zo záhrady k potoku, vtedy ešte krásne živému. Žblnkotal, vlnil sa lúkami, s hustou zelenou trávou po bokoch, s brehmi plnými záružlia, nezábudiek, voňavých klincov, makov,  rôznofarebných prvosienok a obrovských kameňov, na ktorých sa dalo sedieť. Kedysi naozaj dávno sa v priezračne čistej vode potoka pod kameňmi ukrývali aj hnedasté raky.

Ako dieťa som občas unikla dvierkami a niekedy sama, inokedy s kamarátmi sme sa brodili potokom. Celé záhumnie bolo naše.

V záhrade sme boli od jari do jesene. Obývačku vždy rozžiarili kytice kvetov, záhrada nám darovala aj hŕbu ovocia – a tak sa u nás pieklo či zaváralo. Mali sme aj lán zemiakov, tiahol sa v zadnej časti záhrady po prvej strane. V jeseni sme ich celá rodina spoločne vykopávali, zbierali sme úrodu, čistili sme záhradu. Nakoniec zostala hŕba suchej zemiakovej vňate, starý otec a ja. Pálili sme tú vňať, nad záhradou sa vznášal horkastý dym a v pahrebe sa pieklo zopár zemiakov v horúcom popole.

Dodnes mám v sebe ukrytú lásku k záhrade…

Nesiem ju v sebe z tých zázračných čias môjho detstva. Koluje mi v žilách. Vraciam sa k nej často v spomienkach.

Niekoľko rokov sme mali záhradu i na Prednej Hore, keď boli deti malé, prenajatú, no potom ústavníci záhrady prenajali akejsi firme, prednohorské záhradkárčenie skončilo.

A hej, dodnes zbieram aj obrázky záhrad. I dnes som si prihodila na Pintereste niekoľko zaujímavých obrázkov.

Záverom…

Ach, poviem vám, záhrada je pre mňa neskutočné lákadlo. Moc a moc som po nej po celý život túžila. Bol to taký môj sen, vlastne stále je…

Ohromne mi teraz pomohlo vrátiť sa na chvíľu v spomienkach ku záhrade. Ach, veď hej – milujem záhrady…

Elena    Predná Hora, 31.5.2017