Žiadali ste niekedy Boha o odpoveď? Chceli ste, aby vám odpovedal na otázky, ktoré vás trápia? Veď aj ja.
V tejto jedenástke budem uvažovať práve o tejto téme.
Osemnástka…
Včerajší deň – osemnáste narodeniny môjho syna – sa pre mňa niesol v spomienkach na moje dieťa.
Pred očami sa mi mihali obrazy z nášho života, ponárala som sa vedome naplno do nich. Maroško s misou chrumiek na gauči. Maroško kráčajúci parkom v šiltovke a s katalógom Dráčika v ruke. Maroško s jeho nádherným nežným úsmevom. Maroško…
Spomínala som aj, ako som nedávno sama v lese pálila jeho klavíriky. A na to, čo sa tam stalo – ale o tom nebudem písať.
Chýbaš mi, synček, moc a moc, milujem Ťa.
Budúcnosť?
Cítila som hnev, že sa súdne pojednávanie s nemocnicou z pondelka 10. júla zasa preložilo zrejme až na september (kvôli chorobe našej právničky). Nemôžem nechať veci neuzavreté a pripadalo mi preto, že tým Boh kríži moje plány (to, že o nich vie, mi bolo jasné už na minulej konštelačke, kde mi povedal, že sa snažím prevziať časť jeho moci a že mu nedôverujem).
Nuž, to je fakt. Ja si neviem predstaviť lepšiu verziu budúcnosti, ako život s mojim synom. Prečo mi vzal moje dieťa? Neviem čo lepšie by mi Boh chcel dať. Vlastne teraz po ničom netúžim – viem sa radostniť okamihmi v každodennom živote, ale nerobím si žiadne plány do budúcnosti. Žiadne plány. Doslova som nechala veci ísť…
A Boh odpovedal…
Dnes skoro ráno som vykročila do lesa. Viedla som s Bohom tichý naštvaný dialóg – veriť môžem, ak sa ku mne správa niekto dôveryhodne. Som vďačná za všetko dobré v mojom živote, ale toho zlého je veľa. Je to tak, zúfalo veľa, aj keď sa na to tu nesťažujem a nevypisujem o tom. Boha som v duchu vyzvala, aby mi ukázal, že to so mnou myslí dobre – potrebujem skrátka niečo, aby som mu uverila.
Zastala som – a potom som sa pozrela pod nohy. Štvorlístok, päťlístok, a ešte jeden, a ešte ďalší, a ešte, a ešte, a ešte… Všade okolo mňa.
Ach, márnosť, čo budem vykladať – vyrazilo mi to dych – výsledok vidíte na fotke. Ak ma čaká v budúcnosti toľko šťastia, tak to naozaj neviem čo fantastické v mojom živote sa udeje..
Záverom…
Nuž, veci treba nechať plynúť. Opakovane na to narážam. Často v živote robíme chybu práve tým, že sa za každú držíme toho, čo bolo, bojíme sa zmeny – a tým vlastne prejavujeme nedôveru Bohu, že to s nami myslí naozaj dobre. Veď hej, nie je to jednoduché uvedomiť si a prijať to, nájsť odvahu vykročiť dopredu.
No ak uveríme, že Boh to s nami myslí dobre a preto veci v našom živote mení, tak zostáva len trpezlivo čakať na všetko prichádzajúce a prijímať zmenu, vykročiť za tým čo nám je predurčené.
Dnes som zasa o niečo viac sklonila hlavu. Bože, všetky tie šťastnolístky ma dostali. Nie, takúto odpoveď som naozaj nečakala….
Elena Predná Hora, 20.7.2017
pani Elena na Prednej Hore som bol v roku 1989. ...
Tak aj katolíci sa nemusia báť, ale môžu ...
Joga nie je duchovná cesta. Jogu nemusíme ...
V každom je čosi originálne. Hm. Metal? ...
Nech je to tanec, hudba, film ... (*) čokoľvek. ...
Celá debata | RSS tejto debaty