otvorene

Ako keď letí motýľ?

Ach, áno, dnešný blog o motýľoch, aj o kadečom krehkom a „pomíjívém, unikajícím kamsi za horizont času – ako by to nazval Stáňa Vodička, môj obľúbený autor kníh o prírode a živote…

Ako vôbec letí motýľ?

No predsa s ľahkosťou, pôvabne, nežne máva krídlami. Poviem vám – ja zakaždým, keď vidím letieť motýľa, zatajím dych. Milujem krehkosť ich letu, pestrosť farieb ich krídel. Minulý týždeň v horách som videla motýľov veľa, no najviac mi utkvel v pamäti pohľad na prekrásneho sýto oranžového motýľa.

Prezradím vám teraz niečo

– tento blog som písala ešte 10. júla. V ten deň  sme mali mať ďalšie pojednávanie, no pre chorobu našej právničky sa termín stratil v nedohľadne. Možno v auguste, alebo v septembri? Nevedno.

Vo večerných správach deň predtým hovorili o rodičoch, ktorí bojujú proti odpojeniu ich malého syna od prístrojov, napriek jeho vážnemu zdravotnému stavu. Veľmi dobre im rozumiem – prežila som to isté, no bojovala som sama a mne nedala táto spoločnosť možnosť voľby, Maroška odpojili od prístrojov napriek môjmu nesúhlasu. Medzičasom už rodičia zmenili názor a chlapca od prístrojov odpojili, zomrel.  Súcitila som s tou rodinou úprimne,, a bolo mi smutno, že sa termín nášho pojednávania posunul – snažila som sa to tým motýľovaním prekonávať. Mala som ale po dopísaní pocit, že to nemám ešte nahodiť, neviem prečo, ale ja sa riadim svojou intuíciou stále, tak som poslúchla. A dnes moja intuícia zapracovala na tom, aby som si naň spomenula, našla ho na kľúči, dopísala pár slov a vypustila ho z dlane do blogového sveta. Neviem, prečo je preň práve teraz ten správny čas, ale cítim to tak…

Ako motýľ…

Už sa mi párkrát v živote stalo, že mi na ruku zosadol motýľ. Je to akoby nám na dlani pristálo pierko z anjela. Zažili ste to niekedy tiež? Bojíte sa v takom okamihu pohnúť, aby ste tú čarovne krehkú chvíľu nezničili…

Pretože zázračno je krehké, naozaj krehké – a veľmi rýchlo sa nám pri neopatrnom zaobchádzaní stráca pod rukami. Milujem tú zázračnú krehkosť, snažím sa ju neničiť neopatrným dotykom, ako poprašok na krídlach motýľa.

Kadečo je zázračne krehké…

Tak je to s detstvom, ,zázračne krehkým časom nášho života – niekedy sa ľudia náhlia dospieť, utekať kamsi od detských topánok. To som nezažila, ja som  si uchovala v čomsi detský pohľad a radostnosť dieťaťa v kútiku svojho srdca dodnes. A presne s takými ľuďmi si najlepšie rozumiem, trochu pochabými snílkami s dušou dieťaťa, vnútorne čistými ako prameň vody. Nie je ich dnes až tak veľa, mnohí sa dajú vtiahnuť do hry spoločnosti na honbu za peniazmi, postavením a úspechom. No stále sa nájdu aj takí, ktorí sa dokážu úprimne radostniť pri pohľade na vychádzajúce slnko a namiesto vysedávania v bare si radšej opečú slaninku nad voňavou pahrebou. Ach, viete si v tejto chvíli vybaviť vôňu vatry a nad ňou pečenej slaninky? Jasné, ja som ohníkový typ, mám rada hrejivú pohodu, aj hrejivosť ohňa – párkrát som deťom pri opekaní slaninky vyrobila takú vatru, že by sa za ňu nemuseli hanbiť ani hôrni chlapci na Kráľovej holi. A mám rada aj hrejivý humor, hrejivé úsmevy, krehkosť vzťahov, ľudské dobro – veci krehké aj silné zároveň.

Tak je to aj so životom – je na jednej strane silný, vždy bojujúci a hľadajúci cestu prežitia, na druhej strane však aj nekonečne krehký. Uvedomujem si zreteľne obe tieto jeho stránky.

Ako letí motýľ…

Trepotavý let motýľa, ľahučký ako dych. Chvíľami máte pocit, že ho vietor unáša, a potom zasa vidíte, ako si razí cestu neúnavne a s ľahkosťou.

Kedysi som v blogu písala o Vodičkovi a jeho úvahe  „o místě, kde usínají motýlové“... Musí to byť miesto ohromného bezpečia, kde zložia motýle krídla a naberajú silu do ďalšieho dňa. I my ľudia potrebujeme také bezpečie, aby sme nazbierali silu a mohli lietať. Chvíľami máme pocit, že nás vietor unáša, letíme s ľahkosťou – a potom zasa si razíme cestu neúnavne, mávame krehkými krídlami. Niekedy sa nám podarí nájsť v živote také miesto, kde môžeme zložiť krídla, pretože cítime hlboké prijatie. Vďaka tomu potom opäť radostne vzlietneme a vznášame sa svojim životom v lúčoch slnka.

Ako keď letí motýľ…

Záverom…

V diaľke ticho hrmelo 10.7. o tomto čase – dnes je vzduch horúci, ešte aj teraz večer, krajinu zaplavila tma a ticho.

A ja vám prajem hlboké, hlboké bezpečie, v ktorom sa stávame sami sebou. Aby ste mohli v bezpečí zložiť svoje krídla a vydať sa  na pokojný motýlí let do snov dnes večer.

Elena   Predná Hora, 1.8.2017