otvorene

Niekedy nás zraní niečo tak veľmi, že prestaneme cítiť…

Ideme ďalej, no aby sme necítili bolesť, hlboko sa uzavierame. Sme silní.

Takže hej, celá táto jedenástka bude práve o zraneniach, tých zraňovaných a tých, čo zraňujú, aj o tom, či je dobré byť silnými. A hej, pravdaže aj o tom, ako opilec v jednom slovenskom meste zabil svoju manželku priamo pred očami policajtov.

Dnešný blog je úvodom do tej témy. Pretože niekedy musíme hovoriť i o takých veciach…

Takto nie…

Stáva sa to aj vám, že viete „ako to bude ďalej“? Že nejakú udalosť jednoducho „cítite“, že sa má stať, hoci logicky si to neviete vysvetliť a ani rozumovo ju neplánujete? Ale viete, že skôr či neskôr sa to stane  – hoci neviete kedy presne, ani ako presne –  že to samo príde v ten pravý čas, jednoducho preto, že to tak má byť? Som hlboko intuitívna, takže ja také situácie zažívam, cítim ich. Mne sa preto také veci stávajú, občas sa týkajú zdanlivých maličkostí a občas veľkých až zásadných vecí môjho života – kedysi som dumala nad tým, že prečo práve to sa má stať, a kedy presne, a tak podobne. No už som si na ne zvykla, možno som zmúdrela…

Je to niečo ako tabuľka „pozor, schod“ – že to tam určite bude, nezmizne len preto, že to tam nechcete a že tomu máte venovať pozornosť. Beriem už tieto signály ako informáciu, ktorú ukladám kamsi do poličky v mojom vnútri, aby som s tým jednoducho rátala, lebo skôr či neskôr sa to stane – a tak to má byť podľa Zámeru sveta. Vedela som preto v hĺbke srdca, že práve toto bude jedna z tém, o ktorej ešte napíšem v mojom blogu. Cítila som to úplne jasne od minulého piatku.

(Aj som spomenula v blogu dvojdňové vzdelávanie, na ktorom som bola – týkalo sa vzťahovej väzby. Je to veľmi významná vec v našom živote, od nej sa odvíjajú všetky naše vzťahy. V rámci toho vzdelávania sme sa dostali i ku filmu Removed. Už som ho kedysi aj spomenula v blogu, je to príbeh dievčatka zažívajúceho doma násilie otca voči mame. Má aj pokračovanie s názvom Remember my story. Vrátim sa k tomu filmu v niektorom z blogov tejto jedenástky ešte hlbšie. A hej, oba diely nájdete na yutube.

„Niekedy nás zraní niečo tak veľmi, že prestaneme cítiť…“ presne to hovorí dievčatko v spomenutom filme.)

Ja tie signály, ktoré ku mne intuícia prináša, ukladám v sebe, pretože už viem, že sa má niečo v krátkej dobe udiať – čo funguje ako „spúšťač“ –  pretože „všetky veci prichádzajú v ten správny čas“.

A tak som vedela, že túto jedenástku ešte napísať musím, no že ešte nie vtedy, keď som si to uvedomila – že to potrebuje čas, pretože má prísť ešte nejaký spúšťač. Aj som vedela, že ten spúšťač nebude v štýle „sedím si pokojne tak v sobotu popoludní a píšem…“, že ma ešte niečo popchne „byť drakom“. No toto ma hodne silne zasiahlo.

Zdanlivá idylka, veď sa nič nedeje – čulo od rána pracujem – varím krémovú hráškovú polievku, pečené zemiaky a bravčové minútky, už mám pripravený broskyňovo-nektarinkovo-jablkovo-hroznový kompót. Popritom upratujem, zašívam ponožky, sledujem v televízii stavby domov na Aljaške – skrátka akoby bežný deň.

No kdesi v hĺbke duše plačem – tie včerajšie správy ma zasiahli, zatriasli mojim vnútorným svetom. Niekedy sa to stáva…

Takto nie, takto som to písať nechcela…

Včerajšie správy…

Krucinál, rozhodilo ma to. V správach na Slovensku nás môže pobaviť, nahnevať i rozplakať kadečo – no ja ich už takmer nesledujem. K tomu, k čomu sa máme dostať, sa ale dostaneme, ako ja ku včerajším správam. Mňa rozhodila včera v televíznych novinách správa o tom, ako priamo v policajnom aute opilec smrteľne dobodal svoju manželku za prítomnosti policajtov. Nepoznám tú mŕtvu pani, ale musia mať obete tvár, ktorú poznáme?

Cítim smútok aj hnev. Toto nie je o hľadaní konkrétneho vinníka – ale o zle fungujúcom systéme.

Márnosť – psychológovia, ktorý hlupák tých policajtov školí? Agresor predsa pôsobí voči iným sociálne žiaduco – a navyše, tá žena z neho mala zjavne strach, keď si volila okamžitý odchod s policajtmi z domova kamkoľvek preč, namiesto zotrvania doma. Ako to, že ho vôbec pustili do jej blízkosti?

Nepostupovali ste správne, policajti – ak vám tento postup váš šéf odkýva ako správny podľa predpisov, tak máte nanič šéfa a nanič predpisy, to je celá pravda.

Záverom…

Som na strane obetí – a kopem za ne celým svojim srdcom. V ich mene a pre ne túto jedenástku venujem celú téme násilia, obetí a agresorov, aj kadečoho ďalšieho, čo s tým súvisí…

Elena   Predná Hora, 27.8.2017