otvorene

Stalo sa vám už niekedy, že ste sa stratili? Tak naozaj, úplne stratili? Predstavte si, mne sa to stalo dnes.

A hneď dokonca viacnásobne. Zdá sa vám to neuveriteľné? Je to skutočnosť, veď vám o tom porozprávam v dnešnom blogu.

Hej, potom je dôležité aj to nájdenie – moc dôležité.

Putovanie…

Pred časom som písala o putovaní krajinou a knihe, ktorá je s tým spojená – dokonca o dvoch knihách, Soulcraft a Divočina. Opisujú úžasný pocit stratenia sa v krajine a čase, a potom nájdenie nielen cesty krajinou, ale i svojim životom. Také generálne zmúdrenie.

Vyzerá to úžasne, romanticky, povznášajúco, až priam cítite ako rastiete s tými autormi, keď to čítate. Túžite to zažiť, taký osudový okamih, ktorý zmení váš život…

No dobre, koniec žartov. Obväz na koleno i ruku som síce zavrhla, aj z vlasov mi ešte kvapká voda po sprchovaní – ale som doma v posteli. Pripadám si v tejto chvíli trochu ako Šípková Ruženka, lebo ma obklopuje vôňa divých ruží – a tú milujem – i keď len zo sprcháča a voňavky, moc mi to vylepšilo náladu. Teraz sa smejem – už mi je hej. Ale mali ste ma vidieť pred dvomi hodinami.

Bola som úplne stratená…

Stratiť sa môžeme kadejako…

Môžeme sa stratiť v lese. Môžeme sa stratiť vo svojich pocitoch. Môžeme sa stratiť sami sebe.

Ach, áno, mne sa dnes stalo všetko.

Neviem či poznáte ten pocit, že chcete niekam uniknúť z nepohody doma. Vybrala som sa zasa raz „na nejaké miesto, kde som ešte nikdy nebola“. V lese, pravdaže – a tak som šla cestou na Javoriny, odtiaľ som plánovala ísť lesom. Všade bolo plno áut a ľudí – a tak mi po necelej polhodine volalo najstaršie dieťa, ktoré chcelo ísť pôvodne na našu vyhliadku (teda dnes zjavne nie len našu), že kde som, že by sa pridala. Počkala som Kiku na Javorinách – a medzitým som dumala o tom, ako som sa stratila sama sebe. A ako som sa pritom stratila vo svojich pocitoch, pretože som v situácii, ktorú vôbec nechcem v živote mať – už dlho ma to dusí. V takej situácii istý čas čakáte a veríte, že sa to zmení k lepšiemu, ale potom raz pochopíte, že nie. Pretože krátkodobé zlepšenie nie je zlepšenie, len pretvárka.

S Kikou sme putovali na Severné lúky, kadejaké nádherné výhľady boli cestou, no veď vám niečo z nich nahodím pre radosť zajtra. Potom sme sa rozdelili pri chate Janka – Kika sa vrátila späť tou cestou domov, ja som šla na Karafovú, potom na Zdychavu. To už boli tri hodiny – a tak som sa rozhodla ísť nejakou skratkou do Muránskej Huty, a odtiaľ domov. Preto, ako je mojim dobrým zvykom, som si privolala „anjela strážneho“ – hneď prvý pán, ktorého som oslovila, so mnou ochotne putoval pol hodiny cesty, aby mi tú skratku ukázal.  Moc ďakujem, milý záchranca. „Rovno mám ísť cestou, a kde nie je cesta, tak potokom – stále sa mám držať potoka, to je tá správna cesta“ – znelo to bezpečne a jednoducho.

Ibaže, nepoznáte ma, ja mám niekedy pochabé nápady – rozhodla som sa nájsť vlastnú skratku, priamo na Prednú Horu. Ten nápad som dostala po nejakej štvrťhodine cesty, štverala som sa preto sprvu na akýsi kopec strmým úbočím, kde lesáci zanechali hotovú spúšť – plno odrezkov konárov, aj kmeňov. Spravila som aj dobrý skutok – čistila som v tom úbočí chvíľu zavalené menšie stromčeky od tých odrezkov, vyrovnávala som ich, v polovici kopca som však zistila, že navrchu určite nie je čistina, len hustý les. Tak som sa vrátila späť – no ani tak som nedostala rozum, aby som šla bezpečnou cestou tým pôvodným potokom do Huty, a vybrala som si nejaký úplne iný menší prítok zboku. Po trištvrte hodine brodenia som sa dostala do úvozu, kde lopúchy boli vyššie ako ja a namiesto potokom som sa brodila mokraďou plnou bahna. Boli tam stopy zvere, plno, takže predstavu, že by som mohla zostať a prežiť úžasnú noc v lese, s ktorou som sa pohrávala, som radšej zavrhla. Nedalo sa nič robiť, musela som späť. Stratila som dosť času, znervóznela som a náhlila som sa, takže som pri brodení húštinou toho odrezkového bordelu spadla, mám dosekané koleno aj dlaň. Po ďalšej polhodine putovania potokom som došla ku stromom, ktoré boli padnuté v potoku a ísť ďalej sa nedalo. Okolo všade lopúchy.

Vtedy mi volali dcéry, že kde som – a ja som im oznámila, že v potoku, ale neviem presne kde. Bežali mi na pomoc, hľadať ma, moje dve staršie dcéry – mám dobré deti, museli zbehnúť do Huty, dedinou, potom lesom. Stmievalo sa postupne medzitým – a ja som uvažovala, čo spraviť. Nápad liezť kamkoľvek do lesných úbočí som zavrhla, aj nápad „podpáľ les, prídu hasiči“. Iné  nápady som už nemala. A tak som stála v potoku – a rozhodla som sa v ňom ostať celú noc, kebyže nenájdem cestu domov, s nelogickou predstavou, že medveď do potoka nevlezie. Skončilo to nakoniec happyendom, deti ma našli, počula som ich volanie. Doputovali sme domov, keď už mesiac svietil zlatisto oranžovo na temnejúcom nebi, na kraj padala tma.

Cestou na kopec zjavne otrnulo aj deťom, začali žartovať. Ja som mala stres, že sa vracia otec, či je všetko v poriadku doma. Svetlanka poznamenala „neboj sa, mami, doma je všetko v poriadku“, na čo Kika začudovane na ňu pozrela a dodala „Tí hasiči už od nás odišli, Sese?“ Kebyže ju nepoznám, uverím. Ale i tak mi v prvej chvíli zastal dych, dobrá je…

Dám to pravdivo – viete ako som ťapa tvrdohlavá? Po celý ten čas som vliekla so sebou knihu (O mé rodine a jiných mimozemšťanech od Letteovej, mám ju moc rada a plánovala som niekde v lese čítať), ale aj plnú kabelu kameňov, ktoré som postupne nachádzala (srdiečkových, pravdaže, ako býva u mňa zvykom, medzi nimi aj jeden skutočne veľký, ten som niesla už od tej chaty).

Kým píšem blog pred chvíľou sa u nás rozpršalo – hm, to by bola noc v potoku, a ešte aj v daždi…

Záverom…

Veď hej, keď sa stratíme, je dôležité kto nás hľadá a kto nám pomôže sa nájsť…

Ach, hej, dáme hru na jednu otázku? Žeby nad čím teraz uvažujem? Hm – keby som písala knihu o svojom živote – bol by to horor alebo humoristický román?

Elena   Predná Hora, 1.9.2017

P.S.: Krásny večer plný pokoja a pohody všetkým.