otvorene

Taliansko bojuje s vlnou znásilňovania žien, najmä prisťahovalcami – článok s týmto názvom  predvčerom priniesol denník Pravda.

Názov dnešného článku som si požičala z diskusie pri mojom blogu 001 7. od diskutéra „nesaca“. Lebo má pravdu z môjho pohľadu. Naozaj by sme sa  z chýb iných mali poučiť.

Hm, som dnes dožerava rozpálený ohnivý drak, som empatická a súcitím s tými obeťami. Pozrime sa konečne aj na situáciu znásilnených žien, nielen na samotných „chudákov migrantov“, ktorým  treba pomáhať za každú cenu a donekonečna. Preto si teraz v mojom blogu povieme niečo o znásilneniach a ich obetiach, aj o ich páchateľoch a o Špine.

Čo s migrantmi…

Spomenutý článok v Pravde uviedol  i tú skutočnosť, že v Taliansku  len v prvej polovici tohto roka bolo 2333 oznámených sexuálnych útokov, zatknutých 2438 osôb, z toho 904 cudzincov (ale do štatistík necudzincov spadajú i tí s prideleným občianstvom). A to je len Taliansko.  A problémy sú aj v ďalších krajinách, ktoré migrantov prijímali s otvorenou náručou – Švédi už v roku 2015 zistili nárast znásilnení o 16 percent, mohli by sme pokračovať štatistikami ďalších krajín – a to ani nie sú tie údaje korektné, lebo sa o mnohých výčinoch mediálne mlčí, aby sme nevyvolávali zlú atmosféru pri prijímaní migrantov do spoločnosti…

Takže sa pozrime bližšie, prečo migranti znásilňujú.

„Chudáci“ páchatelia…

Predstavte si, Pravda priniesla článok, že chytili včera troch z páchateľov, a dnes aj posledného v prípade znásilnenia Poľky a aj Peruánky v Taliansku.  Nuž, som veľmi zvedavá na tie tresty.

Prichádzajú sem, „aby unikli biede a aby sa mali dobre“. Inak povedané – aby sme ich živili a všemožne sa o nich postarali, pretože to sami nedokázali. Čo na tom, že je to na úkor nás, nášho času a energie, našej vlastnej životnej úrovne a života našich rodín. Oni sa predsa chcú mať dobre…

Namiesto vďaky sa správajú podaktorí z nich zjavne nevďačne, bezohľadne využívajúco, porušujú zákony a ubližujú tým, ktorí im pomáhajú. No takto si ja spolunažívanie migrantov s nami nepredstavujem – nechcem pomáhať ľuďom, ktorí si našu pomoc nevážia.

(A na rovinu, milí diskutéri – ak chcete tárať o potrebe pomoci ľuďom v núdzi, nuž ja to mám so svojim svedomím vyrovnané – v núdzi máme dosť ľudí i na Slovensku, dôchodcov, viacdetných rodín, ľudí s postihnutím a rodín s postihnutými deťmi, ťažko chorých ľudí, bezdomovcov – nepotrebujeme tu dovážať migrantov. V dospelosti som sa vyrovnala s tým, že nie som reinkarnovaný Ježiš – nedokážem pomôcť každému, nedokážem ani zachrániť každého, aj keby som neviem ako chcela. Popracujte v tomto smere na sebe aj vy, milí „záchrancovia migrantov“, zreálnite svoje očakávania o tom, koho všetkého a ako môžete zachrániť – zachraňujte len tých, ktorým dokážete pomôcť sami svojimi vlastnými silami  a financiami – a nie tých, ktorým mám  podľa vás pomáhať ja. Nerozhodujte o mne za mňa bezo mňa.)

Pravdou je, že pravidlá spoločnosti, v ktorej vyrastáme, nás ovplyvnia zásadne na celý život. A pre naivných  – článok o kultúrnych zvyklostiach Afriky priniesla pravda ešte v júni tohto roku s názvom V Keni zažije znásilnenie jedno z troch dievčat. Prichádzajúci migranti majú iné kulturálne normy. Keby prišiel jeden alebo dvaja, tak sú schopní sa prispôsobiť, ale také obrovské počty nie. Združovanie sa „so svojimi“ len posilňuje ich pôvodné kulturálne normy. V Keni podľa spomenutého článku je pritom len jeden z dvadsiatich prípadov znásilnenia oznamovaný, sexuálne násilie pokladajú aj mnohé súdy za ospravedlniteľné. Tresty sú smiešne, článok uvádza za znásilnenie 16-ročného dievčaťa trest kosenia trávy.

A nie, rozhodne si nemyslím, že takéto kulturálne normy sú v Európe pre jednotlivca poľahčujúcou okolnosťou v prípade znásilnenia, ako to bolo v niektorých prípadoch v Nemecku posudzované.

Popri kulturálnych  normách spoločnosti samozrejme ide z môjho pohľadu aj o individuálne hodnoty a normy človeka ako jednotlivca. Lenže prichádzajúcim migrantom zachraňujúce a pomáhajúce organizácie vbíjajú do hláv len ich práva, namiesto aby ich poučili aj o dajakých povinnostiach. Potom sa cítia ako „tí, ktorí majú práva“ a nás pokladajú za tých, ktorí „majú povinnosť sa o nich postarať“. Im patria len práva.

Pre mnohých  z tých ľudí je blahobyt pohodlná existencia v pobytovom tábore. Koľkí z nich sa chcú prispôsobiť spoločnosti, do ktorej prichádzajú s natrčenými dlaňami, aby dostávali? Byť jej nejako prospešní? Koľkí z nich sa snažia vzdelávať, aby sa mohli zamestnať a zaistiť si živobytie vlastnými silami, a nielen ťažiť zo spoločnosti, do ktorej prichádzajú? Čo jej chcú oni sami ponúknuť? Snažia sa naučiť plynule jazyk a prispôsobiť sa zvyklostiam „novej vlasti“?

Chudáci my…

Je to smutné, že od nás stále ktosi iný očakáva pomoc, hoci tento štát nemá pre nás samých dosť, aby zaistil spravodlivé podmienky napríklad v oblasti dôchodkov – prečo napríklad mladšie ženy majú robiť približne o pätnásť rokov dlhšie ako žena v porovnateľnej situácii, ktorá šla do dôchodku skôr?  Ľudia žijú dlhšie, štát nemá dosť peňazí – čo je to za argument? Zvažuje sa pritom, že štát nedokáže zaistiť ani tie beztak žobrácke terajšie dôchodky tým ďalším generáciám. Štát nedokáže zaistiť potrebnú kvalitnú liečbu pre onkologických pacientov – aj včera bol v správach mladík, ktorý zomrel bez potrebného lieku. Je mi zle z dvotvárnosti tohto štátu, ako sa snaží zachraňovať „chudákov z Afriky“, no na vlastných občanov kašle.

O tom, či máme na čoraz rozsiahlejšiu pomoc migrantom, a čo všetko s tým ekonomicky súvisí, sa zameriam  detailne v záverečnom blogu tejto jedenástky. Teraz sa pozrime na tie znásilnené obete.

Chudáci obete…

Milí „pomáhači migrantom zo všetkých síl“ – viete si predstaviť, že by nejakí migranti znásilnili vaše vlastné dieťa? Má vôbec niekto z vás pocit viny za všetky tie nevinné obete migrantov – okradnuté, znásilnené, zabité? Ospravedlnil sa niekto z vás tým obetiam a ich blízkym? Uvedomujete si vôbec, ako dramaticky im to zmení život už navždy?

Alebo vidíte len tých „chudákov migrantov“, ktorých treba za každú cenu zachraňovať a odsúvate od seba svoju spoluzodpovednosť racionalizáciou, že predsa neznásilňujú všetci, len niektorí?!!!

Ja cítim hnev na to, že nám sem niekto navláči kriminálnych gaunerov bez morálnych zábran, ktorí sa tu nami nechajú živiť „ako chudáci“ a pritom hrubo ubližujú  bezbranným ženám – k takým ľuďom naozaj necítim žiadnu ľútosť. A nechcem im nijako pomáhať.

O tisícoch žien, ktoré takéto násilie vďaka zachraňovaniu migrantov v Európe zažili, sa mlčí. Ako k tomu prídu tie obete? Viete si predstaviť, aká vážna trauma je pre ženu znásilnenie? Nesie to v sebe po celý život, verte. Azda obete znásilnení nemajú ľudské práva, majú ich len páchatelia – migranti?

Sadzby pre páchateľov sexuálnych deliktov sú smiešne – za znásilnenie dostávajú migranti v Nemecku tri až štyri roky. Za celoživotnú traumu, ktorú obetiam spôsobili? Pokladám to za výsmech obetiam.

Už párkrát som v mojom blogu otvorene písala o tom, že nekompromisne stojím na strane obetí. Ja som skutočne presvedčená, že keby sme pre väzňov zaviedli pracovné tábory s prísnou pracovnou disciplínou a museli by si na svoj pobyt zarobiť, tak by podstatne klesla kriminalita. Som zástanca tvrdých trestov voči násilníkom  všetkého druhu – v prípade týrania a zneužítia dieťaťa som za trest smrti pre páchateľa.  V prípade sexuálneho násilia by som pokojne zdvihla ruku za to, aby každý jeho páchateľ (migrant či nemigrant) bol povinne kastrovaný, aj s odstránením pohlavného orgánu – a v prípade, že je migrant, aby následne bol aj s celou rodinou bezodkladne deportovaný z Európy. Zdá sa vám mnou navrhovaný trest neprimeraný, tvrdý? A kto ste vy, aby ste určovali, akú veľkú traumu zažila obeť, a čo je spravodlivý trest páchateľovi? Prečo stojíte na strane páchateľa namiesto na strane jeho obetí? Ja to hodnotím ako spolupáchateľstvo.

Hej, tí, ktorí sa domnievate, že rodina za jeho konanie nemôže – ja sa s vami nehádam, nemôže, ale rodina má výrazný vplyv na konanie svojho člena. Hrozba jej jednoznačného odchodu v prípade trestného činu ktoréhokoľvek jej člena by bola významným motivátorom pre rodinu strážiť konanie svojich členov, a mala by preventívne účinky aj na iné rodiny. A navyše, ak v rámci ľudských práv má rodina právo sa zosťahovať dokopy, musíme toto právo akceptovať i pri deportácii, však?

Na rovinu – ak si mám vybrať medzi právami páchateľa a obete, vyberám si práva pre obete. A aj vy si musíte vybrať, nemožno uchovávať práva oboch strán, lebo zakaždým, keď chránime práva páchateľa, ohrozujeme práva jeho obetí, aj budúcich obetí.

Špina…

Nie, nejde o žiadnu nadávku páchateľom – migrantom (tí by si podľa mňa zaslúžili výrazy kvalitatívne horšie). Je to zaujímavý film, ktorý prichádza do slovenských kín – s problematikou znásilnenia dievčaťa – pravdaže, nie migrantom (taký film by u nás nepustili na verejnosť). Ukazuje prežívanie obete po takomto čine.

Obeť nikomu neublížila, no je to práve ona, kto si nesie následky takejto udalosti po celý život. Strach, poníženie, nedôvera, trauma, narušený vzťah ku svetu aj ku sebe, niekedy až sebanenávisť.  Páchateľa netrápi svedomie, následky sú pre neho často smiešne, nezávažné, umožňujú mu pohodlný život, spoločnosť ho podporuje – veď on chudák má predsa ľudské práva….

Záverom…

Neviem, kde došlo k tomu absurdnému preklopeniu, že namiesto práv obetí chráni spoločnosť práva páchateľov. Naozaj neviem. Ale uvedomujem si to jasne. A pokladám to za nesprávne a pre spoločnosť za nešťastné, pretože sa tým stierajú rozdiely medzi dobrom a zlom.

A keďže Fico oklamal falošnými sľubmi, že nevezmeme žiadnych migrantov naivných voličov aj ostatných občanov – pretože teraz ich sem navlačuje, som za verejnú a pravdivú diskusiu občanov s premiérom o jeho klamlivých sľuboch.  A som za referendum o tom, či tu nejakých migrantov prijímať chceme.

V záverečnom článku tejto jedenástky o tom napíšem viac.

Elena  Predná Hora, 4.9.2017