otvorene

Máte prekrásneho zlatovlasého trojročného chlapčeka, také malé slniečko. Nebýva chorý, stále žiari úsmevom a o dva mesiace bude mať sestričku. Život plynie krásne …

Ibaže keby tak život plynul, zrejme by dnešný blog neexistoval.

Jedného dňa sa obloha náhle zatiahne …

Dovtedy zdravé dieťa sa dostane náhle do nemocnice – a na druhý deň v nitrianskej nemocnici víta rodičov len veta: „Súhlasíte s darovaním orgánov?“

Pretože Sebík tu už nie je…

Ach, pravdaže, tento prípad nie je vymyslený, je skutočný – stal sa v januári tohto roku na Slovensku. Rodina podala podnet Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou aj trestné oznámenie – ale veď viete, ako to na Slovensku chodí, UDZS SR by mal dať vyrozumenie práve teraz, na znalecký posudok v rámci trestného stíhania stále čakajú. Na internete je k dispozícii článok s podrobnejším popisom celého prípadu (http://www.topky.sk/cl/10/1632285/Hororovy-pripad-z-nemocnice–Sebastianka—3–nahle-hospitalizovali–o-par-hodin-zahadne-zomrel). Ja nevládzem o ňom viac napísať, nemôžem…

Poznám to nekonečné zúfalé čakanie, a viem čo ich čaká potom, aká nekonečná cesta utrpenia je ísť za spravodlivosťou pre svoje mŕtve dieťa v tomto štáte.

A skutočných je aj mnoho ďalších prípadov, ľudia sa mi ozývajú a chcú, aby sa veci zmenili. Aby sa konečne v tomto štáte začalo otvorene a pravdivo hovoriť o chybách lekárov, aj o ich tragických následkoch v životoch ich blízkych.

Budem rada, ak sa zjednotíme všetci, ktorí zažívame stratu a traumu zo smrti blízkeho, zavinenú lekármi. Ak tento štát prehliada našu situáciu, a nie je ochotný obetiam pochybení lekárov poskytnúť pomoc, obrátime sa spolu na medzinárodné inštitúcie.

Rozumiem tým príbehom…

Viem presne, čo tá Sebinkova rodina zažívala, zažívam to tiež. Aj ďalšie rodiny, v rade pochybení lekárov. Vždy znovu a znovu sa opakuje ten istý príbeh – málo zodpovednosti v prístupe ku pacientovi a málo čestnosti pri riešení pochybenia. To je tá profesia, založená na vysokej morálke a etike – zakaždým si kladiem túto otázku. Takto by to predsa byť nemalo.

Každý môžeme v živote urobiť chybu, ale musíme si za ňu čestne niesť aj následky.

Nedajte sa manipulovať, myslite vlastnou hlavou…

Bolo mi až nevoľno, keď som čítala dnes cestou na poradu na Polcestu správu v denníku Pravda o tom, že „chudáka lekára obháňajú za úbohý úplatok 20 eur“. No, chudáčik lekár, poľutujme ho…

Veď nebláznime. Uvedomte si fakty, ako s vami manipuluje takýto článok – je to predsa nehorázne, aby ktokoľvek bral čokoľvek za to, že niekoho uprednostní pri operačných termínoch. Niekto bude musieť čakať dlhšie – a čo keby ten niekto bola vaša mama, otec, partner, či dieťa?  Aj potom by ste prikyvovali, že ide len o 20 eur?

Toľká stupídnosť – to ste už ľudia všetci osprosteli? „Špičkový chirurg“ vzal úplatok od 76-ročnej dôchodkyne. Krucinál, že sa neprepadol pod zem taký lump. Naozaj je nejaký špičkový chirurg odkázaný brať úplatky od starenky – dôchodkyne?

A ak šéf Slovenskej lekárskej komory Marián Kollár si podľa spomenutého článku myslí, že takýto lov na lekárov je už pritiahnutý za vlasy, podľa mňa je pritiahnuté za vlasy, že šéf komory schvaľuje takúto lumpačinu lekára, a to verejne, v médiách. Snáď to pokladá za samozrejmosť – brať 20-eurové úplatky od dôchodkýň, a sľubovať za to prednostný termín operácie?

Mne je na zvracanie z obidvoch takýchto lekárskych reprezentantov – aj z pomenovania toho, čo reprezentujú  ako „profesiu založenú na vysokej etike a morálke“ – lebo ja si tak morálku rozhodne nepredstavujem. Vy azda hej?

Včerajšok…

Som po včerajšom pojednávaní na súde natoľko psychicky vyčerpaná, že mi úplne odišiel hlas a chvejem sa od chladu, hoci bežne som otužilá a chodím v tričku pomaly aj v novembri. Neviem, či je to pretrvávajúca šoková reakcia na tú včerajšiu traumu, alebo sa len obranne psychicky zmrazujem, ako ľadový drak, aby som nevybuchla hnevom, ktorý sa vo mne po takýchto špinavostiach dvíha, aby som sa udržala a nevyriešila veci veľmi razantne raz a navždy.

Je ťažké počúvať právnika nemocnice, ktorá zavinila smrť môjho dieťaťa, ako trepe nezmysly v štýle, že veď predsa ešte máme tri deti. Mne – a myslím, že asi všetkým prítomným – pri jeho slovách pred očami vystalo, ako by tam sedel a spokojne vykladal, keby zabili i ďalšie naše dieťa, že veď nám ostali ešte dve. Ako by sa nemocnici asi páčilo, že by som vyhlásila, že by sa nič nestalo, ak by som zatĺkla páchateľku, beztak je stará, alebo preto, že beztak lekárov v nemocnici majú dosť? Prečo by som ja ako obeť mala počúvať takúto patologickú argumentáciu, amorálne výroky – a byť slušná, stále slušná voči páchateľom – lekárke aj nemocnici???!!

Alebo ako vykladal minule, že náš syn bol i tak zdravotne postihnutý – to aby sa všetci ľudia s postihnutím báli vkročiť do revúckej nemocnice, keď takto posudzuje kvalitu života ľudí. Podľa mňa má človek s postihnutím život často hodnotnejší ako človek, ktorý sa ožiera, berie drogy, aj hodnotnejší ako mnohí úplne zdraví ľudia, pretože si váži tie pravé hodnoty, zdravie, maličkosti. O mojom synovi všetci svedkovia hovorili, že to bolo radostné dieťa.

Poviem vám pravdu – včera večer som kvôli tým jeho výrokom plakala, lebo sa mi to v mysli vracalo. Právnik revúckej nemocnice svojou požiadavkou pred vynesením rozsudku, aby sme zdokladovali, že my sme rodičia mŕtveho dieťaťa, ktorého smrť revúcka nemocnica zavinila, presiahol hranicu mojej trpezlivosti. A všetkého, čo som bola ochotná tolerovať. Pôsobím milo a mierne – a tak to mnohých mýli. Teraz budem robiť rázne kroky.

Nemyslím si, že by právnici zastupujúci páchateľa mali tárať čokoľvek, čo im napadne a bez akéhokoľvek ohľadu na jeho obete – o tom bude môj zajtrajší blog. Lebo obeť v chorom systéme slovenského súdnictva, aký prevádzkuje tento štát, môže raz prísť k názoru, že páchateľom sa v tomto štáte byť oplatí – je, veru, oplatí. Oveľa viac ako obeťou, tak prečo si nevymeniť roly?

Elena  Predná Hora, 12.9.2017