Niekedy si obíjame do krvava krídla na hranách sveta. Bolestne nimi bijeme, ostro červená krv ich páperovou belobou steká. Na jeho realite, alebo na svojich ilúziách? Ktovie.
Chcela som dnes v mojom blogu uverejniť Otvorený list SAK, viem, ale musím počkať do pondelka na nahrávky zo súdu, pretože budem citovať doslovne.
No tak hej, dnešný blog o tom, ako si niekedy obíjame krídla do krvava, aj o tom, čo môže zmeniť svet – a o svete, ktorý by mohol byť…
Položme si najskôr otázku – treba vôbec meniť svet?
Filozofická otázka. Všetky dnes budú filozofické.
Ak ste takí blázniví idealisti ako ja, veríte, že ho meniť treba. Že by nemusela byť vo svete žiadna vojna, ani bieda, ani násilie – v tom by sa určite svet zmeniť mal.
Nenávidím tie situácie, kedy v obchode predo mnou nakupujúca dôchodkyňa pri pokladni ráta centíky, uvažuje zahanbene, či si kúpi dva alebo tri rožky, či vezme dva jablká a potom jedno vráti späť… Alebo ak ide mama s dieťaťom – a hovorí, nie, ten keksík nemôžeme teraz kúpiť. Viem o čom to je, zažívala som to – poznám dôverne tú dilemu. Vnímam veľmi citlivo také situácie, je to intenzívna bolesť, akoby do mňa niekto zarezal v tej chvíli.
Mám odpor k mocenským chúťkam darebákov, ktorí pod taktovkou zbrojárskych firiem a zbohatlíckych klanov ťahajú svet k novej vojne „kvôli ruskej agresii“. „Agresívni Rusi“ sedia doma a určite spriadajú tajné zákerné plány, ako by nás napadli, kebyže si obranne nestaviame základne NATO kade-tade po Európe, nezbrojíme odušu a nezvyšujeme náklady na zbrojenie namiesto dôchodkov. Ešte že máme USA, toho záchrancu slobody na celom svete. Inak by sme už varili boršč namiesto hamburgerov (teda, počkajte – veď ja ho už varievam, fakt, boršč predsa milujem – samozrejme moju vegetariánsku verziu. Ach, prezradím vám v závere blogu recept naň).
Neznášam agresorov akéhokoľvek druhu – násilníkov, tyranov, ale aj tých, ktorí ubližujú zvieratám. A nemám rada ani sarkazmus, pretože je formou agresie, ja si cením ohľaduplnosť, nezraňujúci humor. Umenie je podľa mňa nebyť zlomyseľný, nie byť zlomyseľný.
Možno by mohli medzi ľuďmi vymiznúť klamstvá, neúprimnosť a bezohľadnosť, pretože zranenia nimi spôsobené búrajú mosty medzi ľuďmi a stavajú múry. Nesú sa generáciami, ako odkazy traumy, často za ne platia tí, ktorí ich nezavinili. Mali by sme dokázať byť zodpovední, keď sme veľkí. Ach, áno – to by sme museli vnímať, že „s hviezdou je spojený každý náš čin…“ (to je z mojej básne v rodinnej knihe Filozofická, básne moje a fotky dievčat, kedysi sme takto spolu tvorili, do Maroškovej smrti).
Mohlo by byť aj menej nezmyselných hodnôt, falošných prorokov a nivočenia prírody. Ako to spieva Kryl, ten veľký vizionár našej súčasnosti (i budúcnosti?) – „…zem zrůd, koktavých zkratek, svobodných matek, bezdětných vdov, zem zrůd, zlomené vůle, cizácké zvůle, siláckých slov, zem zrůd, bezzubých dásní, servilních básní, prolhaných knih, zem zrůd, zpanštělých vozků, zem zbabělých mozků a odvážných břich…“(Kyselý sníh)
Veď hej, mne by sa páčil svet taký – čistý, plný lásky, porozumenia, pokoja, v ktorom idete slobodne a dá sa v ňom dýchať. No zrejme všetko má svoj význam a Zámer sveta vie lepšie ako my, čo, kedy ako a prečo má byť, preto táto verzia sveta je tá jediná správna, raz to pochopíme…
Takže možno ani netreba meniť svet, len ho treba prijať a pochopiť?
Môže zmeniť svet jeden človek?
Pravdaže áno. Stačí jedno tlačidlo, jeden primitív a svet sa zmení nečakane rýchlo. Navždy, definitívne.
Mohol by však zmeniť svet niekto, jediný človek, v dobrom? Nuž, aj to by šlo – náš svet zmení človek, ktorý nás naozaj vidí – nie svoju ilúziu, ale ten, pre ktorého sme „ozajstní“. Určite každý z nás by chcel, aby práve taký jedinečný človek bol „v jeho tíme“ – ja tomu hovorím „človek – mesiac“, pretože práve on paradoxne rozžiari náš svet viac ako ľudia – slnká. Žiari v tme. Hm, o tom by sa dalo veľa písať, ale teraz chcem o inom – ide mi o zmenu celého sveta, nielen toho nášho vlastného.
Môže teda celý svet zmeniť jediný človek? Určite áno, aj navždy, len nie prirýchlo, okamžite. Veľké vynálezy dejín ľudstva – géniovia, vynálezcovia, cestovatelia, vizionári – dávajú svoje srdce na dlaniach, nesú ho ako legendárny Danko v Gorkého pjese a svojou odvahou posúvajú svet dopredu, stále dopredu. Nie, nie sme všetci vynálezcovia, a nemusíme letieť na Mars, aby sme pomohli zmeniť svet. Čo k tomu treba?
V čo veríme?
Jeden z mojich obľúbených inšpirátorov kouč Vladimír Synek hovorí, že by sme si mali napísať päť vecí, v ktoré veríme, či ktorým veríme. Že mnohí by s tým mali problém. Verím tomu.
No, dajte, ktorých päť vecí by ste uviedli – v čo veríte? No tak, dajte pravdu, v čo naozaj, naozaj, naozaj veríte?
Ja verím v Zámer sveta, ktorý všetko riadi. Verím, že najsilnejšou silou života je láska. Verím, že treba konať dobro nezištne, nevypočítavo, o to sa úprimne snažím. Verím, že nič nie je náhodné, snažím sa vnímať koincidencie. Hej, verím aj v reinkarnáciu – ach, ten boršč milujem v súvislosti s jedným mojim minulým životom…
Rada by som povedala, že verím v budúcnosť, ale načo by som klamala? Nie je o dezilúzii z doby, aj keď Kryl odkrýva naše kruté súčasno – „schůzku nahradíš schůzí, belháním chůzi, povykem klid, vůně piva a kvásku nahradí lásku, Boha a cit, klec co náhražka křídel, kulturní příděl za umění, dálky v zrcadle sklínky z prolhané skříňky na civění…“(Vůně). Skôr o tej mojej hlbokej nedôvere.
To, v čo veríme, ovplyvňuje veľmi náš život. Naša viera vypovedá o našej zrelosti, „ozajstnosti“ – a partnera si volíme na takom stupni zrelosti (nezrelosti), ako sme my sami. Preto sa niekedy tie cesty rozchádzajú, lebo „ozajstnieme“ a nezrelý partner prestáva byť tým pravým zrkadlom. A ako „ozajstnieme“, uvedomujeme si čoraz jasnejšie, že toho väčšieho ako my je vo svete veľa. Začíname vnímať nenáhodné náhody, pretože začíname chápať, že vôbec nie sú náhodné. Ach, dnes mi pripomenula naša právnička (veľmi milá a múdra pani) jednu úžasnú myšlienku, že „náhoda je snáď Boh, keď sa nechce podpísať…“ (Hej, a povedal to Anatole France, pani advokátka). Ach, áno – a ja viem aj prečo mi to cez ňu Zámer sveta poslal – snaží sa ma postrčiť k budúcnosti, pretože som teraz hodne depresívna, stále mi chýba dôvera k Bohu, že to so mnou myslí dobre. Drží ma teraz len môj samurajský zmysel pre povinnosť. Veď hej, Zámer sveta ma preto tak silne brzdí, aby som nerobila žiadne nesprávne kroky – zrejme sa niečo v mojom živote za ten mesiac naozaj intenzívne posunie, neviem kam a neviem ako, no tak to cítim. Ale je mi to jedno, necítim momentálne ani zvedavosť, prestala som sa dívať na budúcnosť.
Znie to smutne – ale ja sa v tejto chvíli smejem. Zámer sveta mi pred chvíľou vyčaril úsmev, napriek všetkému. Raz darmo, vie ako na mňa ísť, aby ma rozosmial – konečne som sa našla vďaka nemu (teda diagnózou, pravdaže, riadne ma to pobavilo. Kde inde, ako v známom odbornom zdroji Plus 7 dní, pri večeri, keď som prišla večer z práce. Aby ste netipovali zbytočne, som demisexuál – priečia sa mi kadejaké prelietavé a krátkodobé vzťahy, nerozumiem im. Nikdy by som nedokázala mať nejaký povrchný vzťah. Demisexuáli pokladajú za nevyhnutný základ vzťahu pevnú emocionálnu väzbu, intímne vzťahy bez hlbších emócií sú pre nich nielen neprijateľné, ale aj nepochopiteľné. No veď vravím, celá ja.
Záverom…
No dobre, som dnes upísaná, poslala som prácu na budúcotýždňovú bystrickú konferenciu, a mám hotovú aj prácu na budúcomesačnú bratislavskú konferenciu – tú pošlem zajtra. Takže tu kdesi mám môj písací limit, aj limit mojich síl, už ani štipka humoru mi nepomohla – dopíšem zajtra, čo môže zmeniť svet. Zajtra bude krásny deň, napíšem krásny blog – a hej, prezradím potom, že prečo krásny deň…
Elena Predná Hora, 13.9.2017
P.S.: Ešte ten môj sľúbený boršč – všetko krájam na drobno, nevážim nič – varím „od oka“, lenže varím v trojlitrovom hrnci.
Na oleji osmažíme jemne trochu mrkvy, petržlenu, dve nadrobno nakrájané paradajky, kapustu (radšej dávam červenú), 3-4 cvikle (podľa veľkosti), dva zemiaky. Ak nechcete čisto vegetariánsku verziu, môžete s mrkvou na začiatku smažiť trochu údenej klobásky, tiež nadrobno nakrájanej. Zalejeme vodou, lyžicu mletej papriky, čierne mleté korenie, dve čili papričky, alebo jeden baraní roh. Pridáme veľký paradajkový pretlak, 1 zeleninový bujón, soľ podľa chuti, dolejeme vodu a varíme domäkka. Môžeme pridať 1 varovú smotanu a ešte chvíľu povariť. Alebo – a túto verziu mám radšej, zahustíme iba vodou s múkou a povaríme. Podávame s kyslou smotanou navrchu a posypanú čerstvým kôprom, tí odvážnejší aj nasekanou čillli papričkou alebo baraním rohom. Ach, áno, je to skvelá polievka.
Vyskúšajte, možno potom zameníte aj vy tento boršč za hamburgery. A Rusko za Ameriku. Maj sa, Amerika, boršč je boršč…
Celá debata | RSS tejto debaty