otvorene

Je to úžasný, nezabudnuteľný pocit, držať na rukách drobný uzlíček, plný energie. Svoje dieťa. Po prvý raz v živote sa víta s týmto svetom, snaží sa ho vnímať všetkými svojimi zmyslami. A má tmavé vlásky, predstavte si, naozaj má tmavé vlásky. Všetky ostatné moje deti mali vlásky svetlé. Fúha.

Takže, áno, dnes o tom, prečo je dnešok krásny – prezradím vám to.  Ale poviem hneď rovno, že je nečakane krásny…

Krásny deň…

Spomínate si na ten úžasný pocit, keď ste po prvý raz držali v náručí svoje dieťa? Nuž, ja  ho dnes prežívam – teda v spomienkach, pravdaže – aby som vás neuviedla do omylu. Od chvíle, keď som moje najmladšie dieťa takto vítala na svet, prešlo práve sedemnásť rokov. Dnes.

Chystala sa preto oslava narodenín – moja stredná dcéra Svetlanka bola dobrým duchom a manažérom toho všetkého – dohodla veci s kamarátkami Jazmínky, s nami, upiekla dopoludnia banánovo-čokoládovú tortu, pripravila krásny narodeninový nápis, plánovala pribehnúť do mesta pomôcť mi doniesť ešte potrebné veci.  Kika nakúpila čipsy, ja som mala doniesť malinovky, no vliekla som i bežný nákup na tri dni voľna, a k tomu aj zborníky, materiály na písanie konferenčných prác, no kadečo. Jazmínku kamarátky vylákali, jedna z nich – Lejka – pomáhala s výzdobou namiesto Svetlanky, ja som spravila už len jednohubky – a potom sme prilákali Jazmínku späť domov. Medzitým sa už vrátila aj Svetlanka, chválabohu.

Oslava bola milá, ničnetušiaca Jazmínka sa rozplakala, keď videla obalónovanú obývačku, a tortu, a horiace sviečky, a nápis. Mladí sa zabávali, vlastne ešte pokračujú, vyrazili vonku, do neďalekého rekreačného zariadenia. A ja namiesto písania práce na novembrovú konferenciu, alebo aspoň čítania niečoho z mojich knižných restov, teraz dumám – o dnešnom dni, o tom, aké sú moje baby zdieľajúce, podporujú jedna druhú i tretiu, som na ne hrdá. Aj o tom, ako sa to všetko zvrtlo tak náhle  – a dnešný deň nemusel byť vonkoncom krásny. Veru nie. Ako sa náš život mení v okamihu.

Lekcie života…

Život nám dáva nečakané lekcie. Niekedy nás donúti sa ohliadnuť nečakane, a položiť si otázku – naozaj chcem žiť práve takto? Je toto pre mňa ten skutočný život? Nie, dnes nejdem odpovedať na tie otázky, ale je pravdou, že im už nejaký čas čelím. A tiež je pravdou, že nejaké odpovede na svoje otázky som si dala.

Niekedy nosíme veľa masiek, občas niektorú z nich stiahneme. Ale nie je veľa ľudí, kvôli ktorým sme ochotní „byť nahí až na kožu“. Byť „na kožu“ pre seba z môjho pohľadu znamená pravdivo si zodpovedať otázku o skutočnom živote, o tom, aby sme dokázali snívať a mali nádej v budúcnosť. Byť „na kožu“  pre iných  – hm, možno je to o našej odvahe a dôvere, možno o ozajstnosti nás i tých druhých, a možno len o niekom, kto nás dokáže držať tak, že sa zlámané kúsky sceľujú a znovu zhlboka dýchame. Pretože dych a život sú hlboko prepojené – v zlom živote „sa dusíme“, „nemôžeme sa nadýchnuť“, taký život nám berie dych, nedá nám to dýchať… Cez dych sa môžeme dostať do pohody, v relaxácii pracujeme s dychom – a hej, raz, keď zomrieme, prestaneme dýchať.

No – a keď sme pri smrti, tak vám prezradím, že prečo na ňu teraz myslím. Medzitým sa vrátila aj Svetlanka, chválabohu – napísala som vyššie. Pre malinovku so mnou neprišla, volala som je – nezvyčajne tichým hlasom odpovedala, že havarovali s kamarátkou pred Revúcou. Bola v šoku, tak som sa len pokojne spýtala, či sú všetci v poriadku a snažila som sa ju upokojiť pár slovami. Zložila som, hm, kto upokojí mňa? Rýchlo som bežala kúpiť ešte aspoň  malinovku, rožky na jednohubky.

Nechcem ani uvažovať o tom, že by sa niečo stalo môjmu ďalšiemu dieťaťu.  Cestou  domov sme ich pri ceste videli, s políciou, vozidlom záchranky, vlastne dvomi vozidlami. Auto úplne rozbité, druhé auto tiež riadne dochrámané. Po zdokumentovaní nehody políciou všetci boli v nemocnici na vyšetrení, našťastie len kamarátkina mama utrpela menšie poranenie, vodič druhého auta zostal v nemocnici. Ony zajtra absolvujú ešte poúrazovú kontrolu.  Nehodu spôsobil tretí vodič, ktorý jazdil vpredu na tmavomodrom aute, pribrzdil náhle prudko – a potom z miesta nehody bezohľadne zmizol.

To viete, že som moc rada, že sa nič vážne pri tej nehode nestalo môjmu dieťaťu a ani ostatným. Auto je rozbité, ale to sú len veci, tie vždy môžete nahradiť, alebo ani nemusíte, lebo nie sú tie hlavné v živote. Zaobídeme sa bez nich, keď treba. Ach, hej, pre mňa l výrok  „lepšie sa plače v Mercedese, ako v škodovke“ vymyslel idiot.

Hm, hej, sľúbila som včera v blogu dopísať, čo môže zmeniť svet – tak ešte to dám pár slovami…

Čo môže zmeniť svet…

Dám tri veci.

Nádej.

No, nádej je to, čo nás drží, vedie nás spraviť Ďalší krok, a Ďalší, a Ďalší…

Keď už som včera zasa raz prezradila jednu vec o sebe (moju lásku ku Gorkému, presnejšie k jeho pjesam – raz darmo, môj minulý život ma k tej reči srdcom ťahá), tak dám k tej nádeji citát z mojej srdcovky (Pesnja o Burevestnike – Pieseň o Burlivákovi, samozrejme nie v štýle žúristu, ale bojovníka – tú pjesu tú som vedela naspamäť – „…он уверен, что не скроют тучи солнца, — нет, не скроют! …“ („…on verí, že mraky neskryjú slnko, nie, neskryjú…“).

A aj Kryla dám dnes do tretice: Lze žít, jen abys přežil, zatímco ze žil sají ti krev, lze žít desítky roků s holínkou v boku, jíst chleba z plev, lze žít bez zdi a hrbů, s malostí blbů nesoutěžit, lze žít, se lží se měřit a znovu vždy věřit, že i jinak lze žít…

Áno, ak máme nádej, dokážeme ísť za zmenou sveta, vylepšovať ho deň za dňom…

Láska. .

Najmocnejšia sila Vesmíru. Neviditeľné puto, ktoré nepretrhne nič, ani čas. Dlho by sa o nej dalo písať, čas ale pokročil, možno niekedy inokedy.

A hej, ak máme lásku, prijímame svet a snažíme sa mu porozumieť.

Viera.

Vnútorná viera v skrytú duchovnú dimenziu.

Nejde len o vieru v Boha, ale o vieru v niečo, čo je väčšie ako my, a o našu pokoru.

Pravdaže, ak máme vieru, tak  vnímame nenáhodné náhody ako vedenie Zámeru sveta, a tým sa svet vyvíja tak, ako to  má byť v tej správnej verzii…

Nádherná veta je, ako podotýka kouč Vladimír Synek,  napísaná na radnici v Lugáne – „Na čo nám je morálnosť bez viery.“ Ak prestaneme v čokoľvek veriť, začne panovať nemorálnosť.

Poviem vám vo vzťahu ku dôležitosti viery o psychologickom experimente, ktorý som sledovala s Kikou v nedeľu, ale až zajtra. Práve prišla Svetlanka s informáciou, že toho chlapca – vodiča druhého auta z ich nehody, ktorý zostal v nemocnici, majú operovať. Aj tak je dnešný deň nečakane krásny, že nikto z nich nezomrel.

Záverom…

Ak kráčame svetom a životom, tak máme tri svetlá, ktoré nám osvetľujú cestu –  nádej, lásku a vieru. Niekedy z nich máme len jedno, občas sa striedajú.  A viete, ktoré z nich je v našom živote najsilnejším…

Elena   Predná Hora, 14.9.2017