otvorene

Pondelňajšie vyhlásenie severokórejského predstaviteľa pri OSN na zasadnutí Valného výboru OSN pre odzbrojenie, o ktorom priniesli správu viaceré médiá, nesľubuje nič dobré. Hovorí o rizikovom bode, v ktorom môže vypuknúť jadrová vojna kedykoľvek. Slová ako „oprávnená sebaobrana“ a „nevyhnutnosť preventívneho útoku“ a pocit ohrozenia nikdy v dejinách nepriniesli ľudstvu nič dobré. Rovnako ani pocit vlastnej obrovskej sily a snaha kohosi trestať. V prípade Severnej Kórey, ktorá sa cíti ako vyspelá jadrová veľmoc a USA je to navyše veľmi zlá kombinácia krajín pre prípadné rozumné riešenie situácie.

A tak dnes o hrozbe jadrovej vojny, aj o našich životoch v jej tieni.

Hrozba vojny…

V ktorejkoľvek chvíli je tu prítomný dych vojny. Ľudstvo sa zjavne nepoučilo z tých hrozných skúseností doteraz.

Nie, nedorazili by USA len Severnú Kóreu, či Severná Kórea USA. Priplietla by sa tam v rámci zmluvy ANZUS ako spojenec USA aj Austrália. Diplomaticky sa snaží zasiahnuť do situácie Japonsko, ktoré má skúsenosti s dopadmi zhodenia jadrovej bomby – ich následky ľudia cítia dodnes. Priame aj nepriame následky akéhokoľvek jadrového útoku by dnes boli celosvetovo devastujúce. A vyjadrenie USA v tejto situácii „o ochote diskutovať až do zhodenia prvej bomby“ znamenajú nie ich rozumný postoj, ale skutočnosť, že potom  by už veľmi nebolo čo zachraňovať.

Rozumný postoj by všetky krajiny sveta viedol ku zmierňovaniu napätia vo svete – a nie ku jeho prehlbovaniu. Človek si v takýchto chvíľach kladie otázku, či naozaj riadia tento svet šialenci, pre ktorých ľudský život nemá žiadnu cenu…

A možno si intenzívnejšie uvedomuje krehkosť života na Zemi, aj priezračne čarovnú krásu tohto sveta…

Priezračne čarovná krása sveta…

Kráčala som včera neskoropodvečerným mestom – vzduch voňal pálenou zemiakovou vňaťou a trávou, hviezdy sa postupne vynárali na tmavnúcej oblohe a nadobúdali striebristý lesk. Deň prechádzal do noci. Vracala som sa z práce. A každým krokom spomienkami.

Niekedy nás v takýchto očarujúcich okamihoch dňa, ktoré plynú svojim vlastným tempom,  zaplavia spomienky. Neskutočne jesenná atmosféra – kedysi v detstve som v takých chvíľach stála v našej záhrade, so starým otcom a dohárala pahreba zo všemožných suchých vňatí, s niekoľkými rozvoniavajúcimi pečenými zemiakmi, ktoré starý otec konárom vytiahol, aby schladli. Hviezdy sa trblietali nad našimi hlavami, keď sme kráčali domov s hrdým pocitom, že naša záhrada už čaká pripravená na zimný spánok…

Niet už starého otca. Zomrel už pred rokmi – bola som ešte vysokoškoláčka. Odišiel náhle a ticho, v priebehu desiatich minút, sedel nehybne v kuchyni ešte s nožnicami v ruke, keď sa stará mama vrátila z obchodu, susediaceho s našim domom. Niet už ani záhrady môjho detstva, vystavali na nej domy už v 90. rokoch. No nesiem v sebe nošu prekrásnych spomienok na ňu. Zrejme aj preto som vždy túžila po malom dome a veľkej záhrade. Nenaplnila som ten svoj sen nikdy.

Hm, aj my sme ako tá záhrada. Zaspíme, a raz sa opäť zobudíme do nového života, možno. Vlastne neviem, či by som to ešte chcela…

Zmúdrenie…

V živote zmúdrievame, postupne si uvedomujeme nezmyselnosť konfliktov, hádok, kadejakého negatívna a stávame sa viac láskavými, súcitnejšími, viac milujúcimi a chápavejšími. Je zvláštne, ako sa nám odhaľuje múdrosť po kvapkách – vždy dochádzame k poznaniu, ku ktorému máme dôjsť, ak sme aktívne prijímajúci koincidencie a dostatočne trpezliví. Obvykle sú to ťažké situácie, ktorými prechádzame ako ohňom – a tie nás tak zmenia.  Ako vták Fénix.

Prezradím vám teraz niečo osobné – mne už pár dní hlavou vírili intenzívne obrazy vtáka Fénixa. A dnes, keď som si na jednu z mojich dvoch schránok Pinterestu konečne stiahla niekoľko obrázkov Fénixa, tak sa mi jedným tým obrázkom vynorilo prepojenie Fénixa s drakmi. Aké spojenie má drak a Fénix? Hm, teraz naozaj neviem, nerozumiem celkom tomu obrazu, ale viem, že je pre mňa významný. A teraz si trpezlivo počkám na jeho plné pochopenie, určite mi ho Zámer sveta v správnom čase priplaví.

Záverom…

Moc si prajem, aby životy miliónov ľudí nezničilo stlačenie gombíka nejakého narcistického šialenca. Kiež by sa ľudstvo včas prerodilo, tak ako vták Fénix – a dotykom dobra „zbelelo“, aby chránilo Zem a samo seba…

Prajem Zemi uzdravenie – a ľudstvu zdravý rozum a citlivé srdce.

Elena

P.S.: Ach, áno, obrázok je prevzatý na Pintereste z virtuellife.centerblog.net.