Dych dňa 11. – Vypovedané. . .

Pokora, úcta a vďačnosť majú zázračnú moc. Vedú nás k tým najlepším veciam v živote. Ak v živote stretneme niekoho, kto je ozajstný a zrelý, potom ten človek je vždy pokorný, plný úcty a úprimne vďačný.

Ak som sľúbila v rannom blogu dopovedať o téme, tak teraz dopoviem.

 

Ako vidíme, že vidíme…

Mám za sebou ťažký víkend, bola by som si vzdychla ešte včera napoludnie.

Kadečo vo mne zosilňuje teraz bolesť za synom – blíži sa Všechsvätých, víria spomienky. Navyše to správanie sa nemocnice v súdnom spore (ani štipka čestnosti, že by chceli nimi zavinenú chybu napraviť – zaslali nám vo štvrtok „ako vzor odškodnenia“ popis prípadu, kde plastický chirurg spravil chybu pri kozmetickej operácii – lenže mne oni nespravili kozmetickú chybu, zabili môjho jediného syna!), takáto nečestnosť vo mne zosilňuje hnev.

Aj dni bratislavského výcviku sú intenzívne. Konštelácie mi prenikajú pod kožu, a ja to prijímam. A pravdaže, počas tých dní v noci som písala niečo k mojej práci na konferenciu. Cítila som sa unavená z toho všetkého.

No stačí sa pozrieť na veci zo správneho uhla pohľadu. Poobede som už myslela na to, aký ťažký víkend zažívajú susedia, a hlavne ich syn, Jazmínkin kamarát, keď mu zomrela mama. V duchu som im priala veľa, veľa síl. Ak si myslíte, že také niečo nepomáha, mýlite sa – taká energia, ktorú úprimne a nezištne dávame iným, sa prejaví.

 

Chcete si to vyskúšať?

Nič ľahšie. Prenesiem vám v tejto chvíli kúsok energie.

Uvedomte si, ako sa v tejto chvíli cítite.

Sadnite si uvoľnene, nadýchnite sa vydýchnite. Predstavte si teraz svoju pokoru. Byť pokorný znamená byť hlboko pravdivý, vedieť, že dôležité nie je, čo mám, ale aký som… Povedzte svojej pokore nahlas – „vidím ťa.“ Alebo že by aj „áno?“ Ak na to máte odvahu, tak áno.

Teraz si predstavte svoju úctu k veciam vyšším ako sme my sami. Povedzte im  – „vidím vás“.  Možno tiež „ dôverujem vám“,  no len v prípade, ak pred nimi dokážete s úctou skloniť hlavu.

A predstavte si aj svoju vďačnosť. Za čo všetko ju práve vy cítite – možno za dnešný deň, za slnko, ktoré svieti, za teplý čaj s nádherne voňavým malinovým sirupom, ktorý môžete v pokoji vypiť, lebo žijete v mieri. Za to, že máte topánky a vlastný domov. Životu za všetko, čo vám dal. Rodičom za život. Svetu a Vesmíru za všetko to, čoho ste súčasťou… Povedzte svojej vďačnosti „vidím ťa“.  Možno aj „ďakujem“  – hm, to by ste mohli, máme za čo byť vďační svojej vďačnosti, ak naozaj úprimne preniká našim životom, však?

Dokázať vidieť vlastnú pokoru, úctu a vďačnosť je veľká vec. Tak sa stávame ozajstnými. Uvedomte si, ako sa cítite v tejto chvíli, ak ste si spravili tú vizualizáciu.

Nechajme túto zmenu ísť svojim životom…

 

Zmeny v našom živote…

Tie pravé zmeny v našom živote prichádzajú často náhle, nečakane. Narazia do nás poriadne. Nie je to nič príjemné. Pochopila som, že čím má byť zmena v našom živote väčšia, tým musí byť aj bolestnejšia. Aby nami skutočne silne zatriasla, pretože obvykle sa držíme ako kliešť ťaživého, nie dobrého, ale pre nás známeho. Nie je ľahké sa toho pustiť a odvážne vykročiť ďalej.

Hodne o tom uvažujem v tomto životnom období, a myslím si, že za tým „držanímsastarého“ nie je ani tak náš strach z neznáma a vykročenia dopredu, ako

  • nedostatok pokory, predsa ja viem najlepšie vybrať, čo je pre mňa dobré,
  • hlboká nedôvera k Bohu, Zámeru sveta, Osudu a Životu, že by ma mohlo čakať niečo lepšie,
  • v pozadí je nedostatok lásky k sebe, chýba predstava, že si niečo lepšie v živote zaslúžim.

Liekom v takej situácii nie je povzbudzovanie seba v štýle „neboj sa, neboj sa, tak vykroč“, ale uvedomenie si, že tie veci väčšie ako my nie sú našim nepriateľom, robia všetko s láskou pre nás, chcú nás tou zmenou viesť cestou zmysluplného života a najlepšieho využitia nášho potenciálu. Neriadia sa našimi plánmi a želaniami, ktoré nie sú v súlade s najlepšou verziou nášho životného príbehu. Svoj potenciál najväčšieho možného rastu sme videli pred narodením, no nespomíname si naň. A tak sa pätíme, váhame, zdržujeme sami seba…

Uvedomila som si, že životná zrelosť, múdrosť a pokora je v tom, že „prijímam prichádzajúce s dôverou a láskou“, bez dodatku „ale nech príde toto, presne toto, čo teraz chcem…“ Až keď zmenu začíname prijímať bez predsudkov a očakávaní „ako to má byť správne“, s úctou, dôverou a vďakou, vtedy dostávame do života to najlepšie, čo sme mohli dostať. A práve vtedy porozumieme, že my sami určujeme svoju životnú cestu – pravdaže nie plánmi, ale rozvojom pokory, dôvery k väčšiemu ako my, aj lásky k sebe. To trvalo, kým som to pochopila, poviem vám…

Je to ako v počítačovej hre, čím viac bodov nazbieraš, tým na vyšší level môžeš postúpiť. Nie sme pokorní – a drmázgame sa v leveli 1 po celý život. Ak verím, že si zaslúžim, aby sa mi v živote diali dobré veci, tie najlepšie, aj že Boh stojí za mojim chrbtom a objíma ma, a ak dokážem zmenu do života prijať s pokorou a láskou, potom sa môžem dopracovať na najvyšší level, kde využívam svoje možnosti zmysluplne najviac ako sa dá. Niekedy je taká najlepšia verzia života spájaná s pravou láskou – dvojplameňom. Myslím, že to skutočne je dopracovanie sa k tomu najvyššiemu levelu v živote, ak máme partnera „ozajstného“ a vzťah je vzájomne podporujúci.

Ale o tom napíšem možno viac niekedy nabudúce.

 

Záverom…

Prezradím vám niečo naozaj hlboko osobné. V životnom scenári mám dievčatko putujúce lesom. Nie je preň podstatný vlk dobrý ani zlý, ale samotná tá cesta tajomným lesom, do ktorej vrastá srdcom. No jasne, ČČ… A tá moja intuícia ma minulý týždeň viedla k tomu, aby som si na jednom z mojich dvoch pinterestov nazbierala celý balík červenočiapočkovských obrázkov. Naučila som sa, že ak robím to, čo mi prináša intuícia, robím to čo najviac intenzívne, tak sa ukáže zmysel toho pre mňa veľmi rýchlo. Pomohla mi tá zbierka ČČ ujasniť si, čo v nej naozaj vidím ja. Kráča lesom, s hlbokou dôverou sa stáva jeho súčasťou.

 
Elena  Predná Hora,  30.10.2017

Asi tak 7. – Ten pravý vianočný príbeh. . .

03.12.2024

Sladké vôňa medovníkov, lákavá hudba v obchoďákoch, vianočné ozdoby pokvačkané hádam ešte aj vo verejných WC. Máme pocit, akoby Vianoce už-už vstupovali do našich dverí – veď je už predsa advent. A predsa pri tej hre na sladko a krásno bežia príbehy, ktoré sú hlboko pravdivé a naozaj krásne, aj keď bolestné. Pretože podľa mňa sú Vianoce o pravdivosti a [...]

Asi tak 6. – Made in USA. . .

27.11.2024

V nadráne som o Vianociach dumala. Lebo veď už sa nesie vzduchom ich sladká vôňa, ako sa blížia. Podaktoré obchody sa na ich nôtu naladili ešte pred Všechsvätými. A nejaké tie naše celebrity vianočné stromčeky tiež už najmenej mesiac pretŕčajú. Je to divný paradox – toto zvianočňovanie ešte nevianočného času – a pritom hrozba tretej svetovej vojny, [...]

Asi tak 5. – Krpatý zelený čert, my nie sme milí partneri. . .

25.11.2024

Dementný Biden by si sám osebe nespomenul ani na existenciu Európy, nie to ešte na vojnu na Ukrajine. Takže odobrenie rakiet dlhého doletu určite nie je to, o čom by dumal po večeroch. Samozvanec, lebo legálny prezident už dávno nie, Zelenskyj zaťahuje do vojny nás. Ako píše článok v linku [...]

vrtuľník NH90

Ruská loď vypália na vrtuľník nemeckej armády signálnu strelu

04.12.2024 14:05, aktualizované: 14:10

O incidente sa predtým krátko a bez ďalších podrobností zmienila ministerka zahraničia Annalena Baerbocková.

Peter Kovařík

Proces s policajným exprezidentom Petrom Kovaříkom pokračoval jeho výsluchom

04.12.2024 14:00

Obžalovaný je zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom marenia spravodlivosti.

Lucy Letbyová

Väznenú zdravotnú sestru vypočúvali ohľadne úmrtí ďalších novorodencov

04.12.2024 13:50

Bývalá britská zdravotná sestra Lucy Letbyová si odpykáva doživotný väzenský trest za vraždu siedmich novorodencov.

Rusko Afrika vagnerovci Prigožin

Prigožinovi v Afrike postavili sochu: Mali by sme Rusov oslavovať

04.12.2024 13:27

V SAR si Vagnerova skupina udržuje silné postavenie už od roku 2018, keď do krajiny prišli jej žoldnieri.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3,013
Celková čítanosť: 9676121x
Priemerná čítanosť článkov: 3211x

Kategórie

Archív