otvorene

„Príbehy sú dôležité“ povedalo monštrum. „Môžu byť dôležitejšie ako čokoľvek iné. Ak sú pravdivé.“

Patrick Ness  A monster calls

Takže, hej. Dávam citát na úvod a citát na záver. A medzitým vám dnes porozprávam príbeh. Pravdivý…

Keď rozumieme iným…

Pred časom mi prišiel mail, ktorého obsah ma prekvapil. Neznáma žena ma v ňom oslovila na základe môjho blogu, našla v ňom kontakt na mňa a po krátkom váhaní mi napísala.

Naozaj silne súcitím s trápením iných. A tak som neváhala, vytočila som číslo uvedené v maili, a tichý pomalý hlas v telefóne vyvolal vo mne intenzívnu bolesť. Dôverne to poznám, vedela som presne, ako sa cíti tá žena. Odvtedy už prešiel nejaký čas. Som rada, že naša advokátka prevzala aj ich zastupovanie, je to múdra a odvážna žena. Moc a moc im držím palce na bolestnej ceste za spravodlivosťou.

Ach, hej, pravdaže, tá žena bola Simonkina mama. Presnejšie – Simonkina mama bez Simonky.

A kto je Simonka? Nedokážem o tom teraz písať viac – Simonkin príbeh priniesol v pondelok Nový čas v článku Najsmutnejšie príbehy tohtoročných dušičiek: Rodičia sú po smrti Simonky (†19) úplne na dne na www.cas.sk/clanok/613733/najsmutnejsie-pribehy-tohtorocnych-dusiciek-rodicia-su-po-smrti-simonky-19-uplne-na-dne

Tak si príbeh Simonky prečítajte tam, ak chcete.

Môj blog…

Oslovujú ma občas na základe môjho blogu ľudia, ktorých blízki zomreli v dôsledku chyby lekárov. Niektorí sa trápia a žijú s pocitmi viny, že nemali odvahu vykročiť na cestu za spravodlivosťou – báli sa finančných nákladov na súdne riešenie veci, neverili našej polícii a justícii. Iní potrebujú radu ohľadne vhodného postupu, lebo sú odhodlaní za spravodlivosť bojovať.

Viem už, čo všetko ich na tej ceste čaká. Práve preto chcem spraviť silný výkop žalobou proti Slovenskej republike, aby sa konečne dočkali obete pochybení lekárov spravodlivosti. Lebo každý má právo spraviť chybu, ale aj povinnosť niesť za ňu zodpovednosť.

Čo ma včera tak rozhodilo…

Hej, rozhodilo ma niečo tak, že som nemala chuť ďalej písať včerajší blog, je vidieť, ako som ho sekla. A teraz vám prezradím, čo to bolo.

V knihe o volaní monštier, z ktorej dnes citujem, je monštrum pomáhajúce chlapcovi pochopiť pravdu. Ale v slovenskej realite, žiaľ, je monštrum, ktoré ľuďom ubližuje  a pri hľadaní pravdy ich zastrašuje. Je to hnusné, hnusné, hnusné monštrum – veď si spravte názor sami.

Aj o ňom písal pondelňajší Nový čas – a je to článok prepojený s trojročným Sebíkom, mŕtvym v dôsledku chyby zdravotníkov, a s jeho smútiacou rodinou, odhodlanou bojovať za spravodlivosť. Ktosi poškodzuje jeho hrobček, odkedy v jeho prípade UDZS potvrdil pochybenie zdravotníkov – vylieva vosk po hrobe, prevracia anjelikov.

Podrobnosti o tom prípade nájdete v článku Sebinko (†3) nemá pokoj ani po smrti: Odporný čin na jeho hrobčeku, kto mohol toto spraviť?! (www.cas.sk/clanok/613509/sebinko-3-nema-pokoj-ani-po-smrti-odporny-cin-na-jeho-hrobceku-kto-mohol-toto-spravit/.

Tak si to celé prečítajte tam, ak chcete.

Krucinál, ako môže niekto poškodzovať hrob dieťaťa???!

Cestou príbehu…

Hm, zvláštnu koincidenciu som zažila pred chvíľou, keď som si robila čaj, aby som preladila myšlienky. Čítala som pred časom kdesi na fb jednu metaforu – o živote, ktorý pripomína púšť, už naozaj presne neviem súvislosti. Náhle sa mi teraz vynorila – a hneď za tým aj šamanská spomienka, že aborigéni používajú príbehy, aby sa orientovali v púšti, a v jednej správnej chvíli dôjdu na to správne miesto. Hm, príbehy, veď práve o nich dnes píšem.

Začala som uvažovať, čo mi koincidencia hovorí. Príbehy sú dôležitejšie ako čokoľvek iné, no musia byť pravdivé – hm, deň za dňom píšeme svoj životný príbeh, skladá sa z rôznych „malých príbehov“, ten veľký životný príbeh. Pravdivosť znamená, že ho žijeme tak, ako naozaj chceme – ideme cestou svojho srdca. Ale aj, že napĺňame svoje životné poslanie – ideme cestou svojej duše. No tak, aký príbeh musím použiť, aby som došla na to správne miesto? Ach… vynára sa mi obraz z mojej víkendovej konštelačky.

Je to zvláštny príbeh – koincidencia je situácia, v ktorej dáme úvodný a záverečný citát, píšeme to medzitým, a nakoniec zistíme, že záver nám na to všetko dáva odpoveď…

Záverom…

„Nepíšeš svoj život slovami“ povedalo monštrum. „Píšeš ho činmi. Nie je dôležité, čo si myslíš. Dôležité je, čo spravíš…“

Elena  Predná Hora, 1.11.2017