otvorene

Hm, keby…

Je to zázračné slovo v slovníku mnohých z nás. Keby bolo to a keby nebolo hento, a keby bolo toto takto… A keby, a keby, a keby… Veď to poznáte. Mne sa páči toto slovo vo verzii „kebyže“.

No tak dnes o takom zázračne, čo by bolo, kebyže… Áno, presne o takom zázračnom Kebyže… bol odkaz víly vážky z Rozprávkovania 6. A že aké je pravé meno víly vážky?

Je to skoro jednoduché. Je patriaca vzduchu, aerian. Ako nám to prezradí aj Wictionary – anagram  k aerian je Ariane. A len ten, kto čítal v blogu moju tvorbu a má veľmi dobrú pamäť vie, že práve  Ariana je meno so mnou  hlboko prepojené. A nie, nie je to všetko – Wictionary pri mene Ariane prezrádza jej úzke prepojenie s mytologickou Ariadne, ktorá metaforicky hovorí o potrebe riešiť zložitú či zamotanú situáciu. Takže už je vám možno zrejmé, čo v Rozprávkovaní 6. hovorila víla vážka slovami „povedz moje meno práve teraz…“.

Kebyže…

Existuje zaujímavý psychologický test Nedokončené vety. Dopĺňate ich. Tieto som vám vymyslela teraz, len ako príklad.

Raz, keď… Teším sa na… Najviac na svete zo všetkého chcem…Uvedomujem si, že…Som…

Ja občas používam takú jeho alternatívu, že dopĺňame jednu vetu opakovane, viacnásobne. Aspoň 7 – 10x (nie iba tri alebo päť, nebudem vám vysvetľovať dôvod, tak to skrátka funguje).  Alebo jedenásťkrát, to je číslo ktoré mňa akosi magicky sprevádza v živote. Áno, áno, skúste si to s jedenástimi odpoveďami, ktoré si napíšete – nestačí si ich len hovoriť.

Zamyslite sa teraz, čo by ste si tam vy sami doplnili pri slove Kebyže…

Možností je veľa –  zväčša zameraných na budúcnosť – od toho, akými by sme chceli byť, čo by sme chceli mať, či ako by sme chceli žiť. No tak, dajte úprimne, čo by ste si tam doplnili – aký je ten váš vysnívaný svet? Napíšte si to sami pre seba – a ja vám splnenie toho všetkého úprimne prajem.

Kebyže…

Našpúľ pery a fúkaj…

Ach, áno, prezradím vám ešte niečo z odkazu víly vážky. Spomínate si na jej rozfukovanie púpav? Nie, ten obraz som nedala náhodne. Zošpúlime pery a fúkneme…

Kniha Alberta Espinozu Žltý svet – už som ju v mojom blogu spomenula opakovane, mám ju moc rada, je naozaj prekrásna – hovorí presne o tom, aby sme našpúlili pery a fúkali. A aby sme si pritom niečo priali, nielen na narodeniny, ale len tak – keď niečo naozaj chceme.

Teda, neskúšala som to, mne momentálne došli priania. Pravdaže, vedela by som  poskladať želania, týkajúce sa kadečoho a kadekoho –  ale ak to majú byť želania pre mňa samú, tak neviem, čo by som si priala. Svojho syna, pravdaže, to je všetko.

Zato vy to pokojne skúste. No tak, fúknite, a niečo si želajte, tak zo srdca…

No, a ako by vyzeralo moje Kebyže…

Ja si mám doplniť teraz moju nedokončenú vetu Kebyže… na 11 spôsobov?

Kebyže … žil môj syn, bolo by pre mňa všetko zmysluplné. Veď hej, so synom mi všetko dávalo zmysel, všetko čo bolo, som dokázala znášať.

Kebyže … mám zmysluplne žiť, musela by som vykročiť k budúcnosti.

Nie, nejdem pokračovať, necítim sa teraz na tie doplňovačky. Spala som len tri hodiny, a skoro ráno som šla so strednou dcérou na zubnú pohotovosť do Revúcej. Vzhľadom na chýbajúce spoje to bol poldenný výlet. A potom som odišla do lesa za tichom a pokojom.

Ani som už nedúfala, že sa ešte tento rok ocitnem na vyhliadke. Les bol prekrásny, rozprávkovo hmlový, a tak jemne mi ofukoval slzy, že som po polhodine chôdze vnímala už len jeho čaro. Opadané lístie vytváralo zlatisto hrdzavý povrch  na ceste. Holé koruny stromov už neskrývali svahy, a odhalili na nich krásne kamene.  Striebristá rosa sa držala v krehkých pavučinkách, pripadalo mi to, akoby sa v nich vznášali naše sny. Dám vám niečo z tej úžasnej krajiny, čo som zachytila mobilom. Lístie šušťalo, v jeho zlatistohnedej perine ostro kontrastovali korene i skaly pokryté sýto zeleným machom. Dotkla som sa jednej machom pokrytej skaly – mach bol taký hodvábne hebký… Les intenzívne voňal jeseňou.

Vracala som sa už šeriacim sa lesom späť. Priznám sa, neodolala som a domov som so sebou vliekla v taške dva veľké kamene – kremene, uložila som ich na svahu pri bytovke. Sprevádzala ma hustá hmla, z nej sa postupne vynárala lesná krajina, myšlienky mi opäť lietali   kade – tade.. Tak trochu mi tá lesná cesta pripadala ako môj život, s obzorom akoby v hmle – veci k budúcnosti sa mi tak zmysluplne znovu a znovu skladajú,  môj obrovský projekt sa ma drží, peniaze ma objímajú. Všetko to konštelačne pokrikuje „vykroč už konečne“. A ja sa na to všetko smutne dívam, ako vo sne, len stojím a dívam sa, akoby som na čosi ešte čakala…   

Zmeňme radšej tému na niečo pozitívne, milé alebo veselé.

Hm, dobre, tak vám spomeniem sobotu spred troch týždňov.

To som popoludní písala jednu z prác na novembrovú konferenciu – prvú (aj sa mi ju už konečne podarilo dokončiť, na tej druhej ešte stále pracujem). Sledovali sme popri tom s mojim najstarším dieťaťom v televízii seriály o kuchárskych zvláštnostiach – fúha, boli to zaujímavé veci – ako torta Pascalette z taveného syra a artičokov, vyprážaná juka, či vykladali o kadejakom zvláštnom salvadorskom ovocí a zelenine. Medzičasom dali aj seriál o koktailoch – namiešali tam akýsi historický koktailový recept, čosi s limetkou, bolo to priesvitne zlatisté. Páčila sa mi pri tom tá moderátorova hláška – „Keď si to dám, chápem, ako mohli napísať Deklaráciu nezávislosti“…

Ja pri písaní dnešného blogu pijem horúci čaj s malinovým sirupom. Nuž, ktovie čo by som napísala, kebyže…

Elena   Predná Hora, 5.11.2017

P.S.: Fotografie sú moje.