otvorene

Vyložiť dôchodcu so zlomenou nohou na ulicu – jeden z najnovších tragikomických hitov slovenského zdravotníctva. Myslela som na to i ráno – kam sme to došli v tomto nevydarenom sociálnom štáte?

No hej, jeden z tých dní, kedy slnko vylieza nad horizont tvrdohlavo pomaly. Tma  sa úporne lepí, naťahuje ruky otravne ako odvrhnutá milenka. A ja si musím naordinovať po včerajšku poriadnu dávku jedného z dvoch liekov, ktoré užívam – humoru (aby som vás nenapínala, tým druhým je láska).

Tak dnes začínam – a hej, to zbúranie ilúzie, ktoré som sľúbila vo včerajšom blogu,  tiež príde.

Výkop prvý…

Vyložiť dôchodcu so zlomenou nohou na ulicu – jeden z najnovších tragikomických hitov slovenského zdravotníctva. Pardon, nevyložili ho na ulicu – len domov ho poslali. Čo na tom, že sa tam reálne nemohol dostať. A potom oveľa skôr ako zdravotníci (či hoci sociálne inštitúcie štátu, ak nejde o zdravotnícky problém), bola na mieste činu Markíza. Videli sme starého pána v trenírkach a tričku v sanitke s teplotou okolo troch stupňov mrznúť viac ako hodinu, kým sa o neho nakoniec zdravotníci postarali.

Bolo dojímavé, že sa našiel kamarát, ktorý sa mu snažil pomôcť. Kopal za neho. Aj ja robím výkop za toho dôchodcu.  A za ľudí v podobnej situácii.

Kto nezažil, ťažko pochopí o čom hovorím...

Ja som to zažila.

Museli sme chodiť na vyšetrenia za odborníkmi sanitkou so synom, pretože cestovanie autobusom síce miloval, ale akonáhle sme zastali na nejakej zastávke, začal hlasno plakať, kričať a ubližoval si, hrýzol si ruky. Také cesty možno nazvať rovno púte – spomínam si na situáciu, kedy za lekárkou do Rimavskej Soboty sme vyrazili sanitkou ráno o pol šiestej, vybavení sme boli o pol desiatej, no sanitkou sme šli do Lučenca s ďalšou pani na ožarovanie. Vrátili sme sa domov večer o pol šiestej.

Hej, to boli situácie, kedy som začala písať Chartu 2012 – a pomenovávať svojimi listami v rámci nej ten bordel, ktorý tu je. Myslím, že dnes už neprevážajú ožarovaných pacientov s inými pacientmi sanitkou spolu, lebo to by robiť nemali. Preto o tom teraz hovorím, aby ľudia vedeli, že čo by sa robiť nemalo. Ak to robia niekomu z vašich blízkych – netreba mlčať.

Kadečo sme museli zvládnuť…

Poznám – a preto rozumiem – citlivo vnímam situáciu chorých ľudí, ktorí tu v regióne za odbornými vyšetreniami musia cestovať kade-tade, vystávať pred ambulanciami skoro ráno. Súcitím s tými, ktorí sú ťažko chorí – a štát s nimi bezohľadne pohadzuje, ako s kusmi nepotrebného tovaru.

Nedostatočná sieť odborníkov, prestarnutí lekári, nedostatok zdravotných sestier. Na to, že chýba dlhodobá udržateľnosť systému a funkčná sieť odbornej pomoci som upozorňovala v rámci Listov Charty 2012, dodnes nedokázala táto vláda koncepčne situáciu doriešiť.

Nutnosť cestovať za odborníkmi, chýbajúce spoje v chudobných regiónoch. Ľudia (podotýka, že chorí ľudia – pacienti) cestujú v noci a stoja kdesi pred ambulanciami už o tretej ráno. Aj Televízia Markíza priniesla o tom správu začiatkom minulého mesiaca. Nájdete o tom zmienku i na Pacientskych kauzách (http://www.tvnoviny.sk/domace/1889939_realita-v-nasich-nemocniciach-nakrutili-sme-cakaren-kde-boli-ludia-uz-od-tretej).

Je to ako v tom prísloví, že psi štekajú, ale karavána ide ďalej…  Lenže nie k oáze, ak ste čítali Ducha Liana Estacada, viete kam smerujeme – tým ostatným to prezradím – lumpi prestavujú koly nesprávnym smerom a vedú nás do púšte…

Ilúziu zbúram hneď…

Štát nám má za peniaze, ktoré mu dávame, poskytovať služby. Presne tak to je – ozývajú sa občasné hlasy nespokojných občanov, ktorí za svoje dane a zdravotné odvody dostávajú nič, alebo nekvalitu.

Ibaže vláda sa zasa raz handrkuje len o platoch zdravotníkov. Topky.sk v článku Drucker navrhuje odmeňovať zdravotníkov po novom : Chce zohľadniť zásluhy. z 13.11.2017 uviedli, že odborníci odporúčajú platový automat (dnes im rastú mzdy každoročne automaticky) prehodnotiť a verejne o ňom diskutovať.

Zdravotníci nesúhlasia – tí nekvalitne pracujúci predsa nemôžu dostávať menej, to by nešlo. Len o svojich platoch dookola kecajú, netrápi ich vlastná morálka, správanie v prípade zisteného pochybenia.

Mne sa chce kričať – ľudia, zobuďte sa, v zdravotníctve to predsa nie je a nemôže byť len o platoch zdravotníkov. Aby si dostatočne nabalili vrecká – a viac nič. A čo tých 11 000 mŕtvych u nás každoročne, ktorí by mohli žiť, kedy dostali primeranú zdravotnícku starostlivosť?

Prečo sa nediskutuje verejne aj o morálke zdravotníkov? O ich pochybeniach a o tom, ako k nim pristupujú? O ich obetiach, ktorým svojou neschopnosťou a nezodpovednosťou ublížili?

Výkop druhý…

Teraz robím výkop za všetkých tých starých, ťažko chorých či postihnutých ľudí. Toľko ich máme – a nestará sa o nich nikto. Koľkí z nich majú deti kdesi ďaleko, alebo sú jednoducho sami. Ja o nich často uvažujem, lebo ich „vidím“ – v obchode, kde zvažujú či zobrať dva alebo tri rožky, na ulici, kde sa šmatlajú s paličkou, či opustených doma, bez možnosti prehodiť pár slov s niekým. No hej, toto ma dostáva, priznávam úprimne.

Je mi doslova zle, keď vidím, ako nespravodlivo tento štát delí z našich daní a zdravotných odvodov. Žijem na Prednej Hore – a to, čo tu majú závislí k dispozícii – pred časom som preto v mojom blogu verejne položila otázku ministrovi zdravotníctva. Je to to isté zdravotníctvo, pán minister – v ktorom majú závisláci doslova niekoľkomesačnú pohodlnú rekreáciu v luxusných podmienkach  a zároveň v tom istom zdravotníctve musia vystávať ťažko chorí ľudia pred ambulanciami už od tretej ráno???!!  Je namieste si položiť otázku, kto z tých skupín pacientov na zdravotníctvo viac prispel.

A štve ma to za všetkých tých ťažko chorých, starých a bezvládnych, postihnutých.

Kedy sa to zmení?

Ak chceme lepší svet, musíme na tom pracovať. Pomenovávať problémy, riešiť ich, žiadať nápravu stavu. Ale to nemôže robiť jeden človek, musíme sa zjednotiť.

A viete z čoho mi je mimoriadne zle – keď už som takto vyštartovala ako tornádo pred dnešnou cestou do Blavy?

Z pokrytcov – z tých dole, aj z tých hore.

Tí dole?

Kladiem si znovu a znovu otázku, prečo väčšina ustavične mlčí, pri tom všetkom marazme – čo oslepli alebo ohlúpli??? Kde sú všetci tí, čo tak hlasno nariekajú pri Modrom z neba? A vykladajú o tom, ako je pre nich najdôležitejšia životná hodnota láska – nepletú si ju so sexom? Pretože mi to nejde dokopy – tá všeobjímajúca láska, a pritom neviem ako sa volá sused, nie to ešte že by som mu pomohol. Kdeže by som sa ozval, aby sa pre týchto ľudí niečo v prístupe štátu zmenilo. Mlčiaca väčšina, tupo ľahostajná, kým sa niečo nestane ich blízkym. Až vtedy otvoria oči – a možno ani vtedy nie, veď už sa stalo. Váš blízky zomrel, zabudnite…

Možno máme falošnú predstavu – sladkú ilúziu, že my budeme večne mladí, zdraví, nesmrteľní. Nikdy nezostarneme a nebudeme odkázaní na ničiu pomoc…

A tí hore?

Takže‚ „Slovensko nie je sociálny štát“ z úst prezidenta je Achillova päta premiéra. Žiaľ, opatrovateľky, zdravotne ťažko postihnutí, rodiny, v ktorých je rakovina a padajú na sociálne dno, by o tom vedeli do detailov rozprávať, len ich nikto okrem prezidenta zrejme nepočúva. Reakcia premiéra na to, ako pomôcť ľuďom, je – lietadlo. Len zabudol, že ho ponúkol jeho najobľúbenejší minister prezidentovi. Stačilo povedať a prezident by tak ako dovtedy lietal na svojom,“ napísal na Facebooku Kiskov hovorca Krpelan.

Takže, dobrá správa, všetci postihnutí, ťažko chorí, starí, slabí a bezmocní. Pán premiér vás vidí, len na vás kašle…

V opačnom prípade by za roky svojej vlády už dávno spravil kroky, ktoré by neustále sa zhoršujúcu situáciu pre vás dávno boli vyriešili.

Záverom…

Keď je človeku biedne, najlepším samoliekom je podľa mňa humor. Ach, hej, dnes si ho musím nahodiť poriadnu dávku…

Elena  Predná Hora, 23.11.2017