otvorene

O kadečom. O  Čiernom piatku i bielych Vianociach, o krokoch v tme plnej svetiel, aj o tom, ako náramne mi dnes prospel bratislavský vzduch (alebo niečo iné? Teda, aby sme nedošli k omylu, mám na mysli môj výcvik).

A možno ešte niečo navyše vám prezradím, ak …

Čierny piatok ako vyšitý…

Čierny piatok v zahraničí je o veľkých nákupných zľavách. Ak uvažujete odkiaľ sa pri takej radostnej udalosti, akou je pre mnohých bezhlavý nákup, pomenovanie čierny piatok vzalo, zaujímavú analýzu tohto pomenovania priniesol vo svojom článku Peter Bukov

(https://glob.zoznam.sk/komentar-kde-sa-vzal-black-friday-a-co-vlastne-znamena/)

Málokedy nájdete u nás podľa mňa také výstižné pomenovanie ako Čierny piatok. Aj keď, pravdaže, mnohí by nesúhlasili s tým, že je „čierny“ – a nazvali by ho onakvejšie – dúhový, zlatý, či aspoň ligotavý. Ešte možno „pozlátkový“ by som odkývala, ľudia nakupujú, ženú sa za darčekmi. A to nielen kvôli tým – na rozdiel od iných krajín – smiešnym zľavám, aj kvôli celému tomu nákupnému besneniu. Neodsudzujem ich – toto je len o uvedomení si, že som niekde inde, že v tom s nimi nejdem. Ujasňujem si tým vlastné hranice.

Viem, je to len jedna z tvárí Bratislavy – a sú tu i ľudia, žijúci úplne odlišným spôsobom života. V lete som sa rada prechádzala uličkami, ďaleko od ruchu obchodných centier – a tam pred domčeky vystrkovali hlavy ako slimáčikovia z ulitiek. Teraz už končíme výcvik za tmy, moje dlhé prechádzky uličkami skončili.

Paradox vďačnosti…

Poviem vám – šla som podvečer po piatej z výcviku, a trochu som sa prešla aj v tej tme bočnými ulicami od Avionu, pomedzi bytovky. Aj tak sa všade rozliehal hluk áut, niektorými cestami sa valili v nekonečnom rade. Tma bola plná pestrofarebných svetiel. Spomenula som si na prednohorskú fontánku, ktorá rozprávkovo žiari v tme, pretože je jediná. Teda teraz nežiari, pravdaže, spí už zababušená na zimu.  Nie, nemenila by som za tento osvetielkovaný svet.

Premieľala som myšlienky – a zrejme som po dnešnej konštelačke naozaj konečne poriadne otvorila srdce, lebo som premýšľala o mojej životnej vďačnosti. O tom, ako s odstupom času zistíme, že sme boli presne tam, kde sme mali byť a mali sme zažiť presne to, čo sme zažili. A je to paradox vďačnosti, keď pochopíme, že sme osudu vďační za všetky tie zlé časy. Niekedy skrátka veci zapadnú do seba, ako zámok a kľúč…

Uvedomila som si, ako som úprimne vďačná osudu, že som mohla žiť v tichu hôr, hoci sa to spájalo s brodením sa snehom v tme k rannému busu – že by som to určite nevymenila za život v Bratislave. Deti vybehli pred bytovku do kopcov snehu, a spúšťali sa cestou, veď okolo nás prejde niekoľko áut za deň – tak päť, najviac sedem. Bielobiele prednohorské Vianoce. Tiché vianočné sneženie pri pletení papúč Maroškovi bolo pre mňa časom, keď som zapúšťala hlboké korene doma po všetkom tom pracovnom kolotoči, ktorý som mávala. Ach, môj synček, toľko spomienok na neho mi beží hlavou.

A som osudu vďačná aj za to, že sme žili naozaj finančne veľmi skromne, pretože mi to umožnilo vyrábať deťom hračky z môjho starého pulóvra, či z kabáta, aj ozdoby na stromček z baliaceho papiera s vianočnými vzormi. Aj sme sa dokázali tešiť z mála – nie, naše sviatky neboli o pozlátku. Milujem Vianoce, pre mňa predstavovali pokoj, radosť, hlbokú rodinnú pohodu, akú som si vždy priala.

Dobre, zjavne som spravila krok, lebo…

Jasné, mohla som vám napísať humorný príbeh o Čiernom piatku. Nebudem sa však dnes skrývať za veselý tón – budem úprimná, som smutná. Čakám deň za dňom na rozsudok z pojednávania s nemocnicou, ktoré bolo 11.9.2017.

Keby som bola vrah, tak každý súd by si dal pozor, aby mi doručil rozsudok do troch týždňov, aby náhodou neporušili moje práva ako páchateľa. Ale my sme len obete – a tak nám spokojne môžu doručiť rozsudok aj týždeň pred Vianocami, aby sme strávili sviatky písaním odvolania na Krajský súd                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                      Tie vlečúce sa súdne ťahanice sú pre mňa nočnou morou – znovu a znovu to vyvoláva bolesť, vyžaduje to veľa síl zachovať pokoj. Neviem, čo ma táto situácia má naučiť, ja pri nej cítim silnú bolesť, prisilnú.

Záverom…

Blava, ach, Blava – znovu tu doputujem o tri dni na tri dni na konferenciu – na ktorú som ešte stále nedokončila powerpointy z mojich dvoch prác. A potom zasa pricestujem na záver tohto nášho nádherného výcviku na 4 dni už v ďalšom týždni. Aj mi to bude chýbať – toľko vecí, ktoré človeka posúvajú krok za krokom dopredu. A toľko úžasných ľudí, ktorých som na ňom stretla…

No i tak, som z tej predstavy „toľko veľa Blava“ prebratislavovaná…

Elena Blava, 25.11.2017