Svitalo, lúče slnka postupne presvetľovali oblohu plnú temnoty. Z jej obrysov sa na horizonte vynárali oblaky, brieždením sfarbené do sýtozlata. Slnko sa predieralo v pribúdajúcom jase skorého rána nad horizont hŕbou ružovkasto bielych oblakov, akoby vyliezalo z huňatej páperovej periny. Zvládlo to – a zažiarilo hrejivým úsmevom. Pokojne sa vydalo na svoju každodennú púť priezračne belasejúcou oblohou.
Na jeden z kameňov, lemujúcich kde – tu brehy potoka, vyliezla zvedavá žabka, zakvákala. Víla vážka zdvihla zrak, usmiala sa, chvíľu sa na seba so žabou priateľsky dívali. Žaba potom odskákala cestičkou do močiara, kde bol jej domov.
Dva biele motýle, trepotajúc usilovne drobnými krídlami, preleteli ponad priezračnú vodnú hladinu potoka, a usadili sa na druhom brehu v trse vysokej ružovej vŕbovky, akoby tam odjakživa patrili.
Víla vážka sa ticho vrátila pod šípový ker, usadila sa na kameni a pozorovala oblaky – ich meniace sa farby, tvary, rýchlosť. Čas plynul.
„Byť ako oblak – aké to je… “ usmiala sa v jednej chvíli. „Kam vedie cesta oblakov? A čo nás oblaky učia – rozumiete im? Ak porozumiete oblakom, porozumiete mne.“
Zadívala sa na oblaky, nežne biele barančeky pokojne plynuli kamsi k horizontu.
„Ste ako oblak, alebo nie?“ zašepkala.
Elena Predná Hora, 26.11.2017
Celá debata | RSS tejto debaty