otvorene

Kdesi tam vo výške nad našimi hlavami plávajú oblaky.

Dnes o nich – odkaz víly vážky bol spojený s otázkou, či ste ako oblak. Nuž, aký je oblak? Čo znamená „byť ako oblak“? O tom uvažujem v mojom blogu dnes.

No hej, prišli ste na to, čo máme spoločné s oblakmi? Pravdaže, tú otázku som dala aj sebe, nielen vám. Uvažovala som o nej  – a na niečo som prišla. V závere blogu vám to naozaj prezradím…

Krajina Zázračno…

Biele barančeky, pochabo sa preháňajúce belasou oblohou. Ružovkasté obláčiky, krehké ako lupienky ruží, nesené vetrom – no tak, no tak, nadýchnite sa, až cítite ich nežnú vôňu… Divoké šedosivasté mustangy, ženúce sa nebom divokým cvalom kamsi za horizont. Nespočetno farieb a tvarov, ach, áno, fascinuje ma nekonečná premenlivosť oblakov.

Zapadajúce slnko s pomaly tmavnúcimi oblakmi, no ešte čarovnejšie pre mňa slnko vychádzajúce, ktoré akoby oblaky na horizonte polievalo tekutým zlatom. Temne zlaté, žiarivo žlté a zlatisté – a potom sa zrazu slnko vyhupne nad horizont.

Je to krajina Zázračno, pre mňa vždy lákavá. Ideme krajinou a časom, niekedy ich tichú krásu neuvedomujeme, prehliadame ju. No ak sa na ne zadívame, zastane nám dych nad ich veľkoleposťou. Plávajú do diaľky.

Kebyže mám  indiánske meno (indiánska symbolika je pre mňa vždy lákavá, pre jednu dávnu spomienku z minulého života, bolestnú a krásnu zároveň, viem si ju privolať) – tak to moje indiánske meno by znelo Tá, čo má rada oblaky…

Oblačná kniha…

Pravdaže, Osho, Cesta bílého oblaku. Dáme z nej náhodný výber – no a zjavne nenáhodný, aj prekrásny – o zázračne v našom živote.  A viete čo o ňom hovorí? No veď vám to prezradím, hneď teraz.

Osho kladie otázku  – čo môže človek robiť tvárou v tvár zázraku? Hm? Nemôže robiť vôbec nič. Môže meniť len sám seba…

V zázrakoch sme bezradní, nemôžeme nič robiť, a nemôžeme už s ničím manipulovať….

Toľko Osho, a jeho ,múdra kniha. Pekná koincidencia, však?

Aké sú oblaky…

Prekrásne. Každý z nich je jedinečný, je sám sebou, a nepotrebuje sa nad nikoho vyvyšovať. Sú slobodné, plynú svojou cestou kamsi k horizontom, nemožno s nimi manipulovať, možno sa len snažiť ich pochopiť, otvoriť im svoje srdce a splynúť s nimi v jedno…

Lenže tuším Buddha povedal „ako môžete pochopiť rybu, ak vy sami nie ste ryba“. A tak sa pýtam, ako môžeme pochopiť oblak, ak my sami nie sme oblakom?

Ste ako oblak?

No jasné, otázka víly vážky z minulého blogu.

Ak sme ako oblaky, stávame sa slobodnými – a byť slobodný pre mňa neznamená, že si robíme, čo chceme, ale že sa očisťujeme a krásnieme, že pred nami sú stále nové horizonty, a že my k nim voľne plynieme.

Ak sme ako oblaky, sme vo svojej podstate stále rovnakí, oblační, aj keď deň za dňom prináša mnohoraké farby, ktorými nás sfarbuje – môžeme byť bieli, šedastomodrí, temnešedí, ružovkastí, zlatistí…

Ak sme ako oblaky, putujeme svojou cestou krok za krokom, stále kráčame dopredu. To všetko, čo život prináša, oblaky nezastaví. V noci či vo dne, dažďom či slnkom, stále plynú na svojej ceste ďalej…

Záverom…

No dobre, prezradím vám, čo odkaz víly vážky naučil mňa.

Oblaky plávajú zdanlivo samé k horizontu. V skutočnosti sú vedené vetrom, nesie ich do diaľky.

Sme ako oblaky, tiež sme životom vedení neviditeľnými silami…

Elena   Predná Hora, 28.11.2017