otvorene

Jasné, nejde  o známu satirickú hru Ivana Stodolu. Ide o našu krajinu, ktorá je „jubilantom – pretože si v tomto roku pripomenula 25 rokov prijatia Ústavy SR, aj Deklarácie o nezávislosti Slovenska. A ide aj o šarlatánstvo, ktoré v tomto štáte realizujú podaktorí „odborníci na našu budúcnosť“ v oveľa väčšej miere ako liečiteľka – šarlatánka Kôprovnická v spomenutej satire. Výsledky tohto šarlatánstva v našej spoločnosti satirou z môjho pohľadu nie sú, a ani v budúcnosti nebudú.

Takže už viete, čo mám na mysli v dnešnom blogu.

Lekár, ktorý vidí ľuďom do duše…

Doktor Chomút, hlavný hrdina spomenutej Stodolovej satiry, brojí proti zadubenosti a šarlatánstvu, proti naivnej dôverčivosti a ľudskej hlúposti, ktorú podaktorí bez zábran zneužívajú. Musel začať byť tajomný – „vidieť ľuďom do duše“, aby ho vôbec začali „počuť a vidieť“. A potom sa odhaľujú charaktery…

Stodolova satira bola aj sfilmovaná v roku 1984, mimochodom – hrali tam mnohé slovenské herecké legendy, pekný filmík. A ako je aktuálny – poviem vám, ako uliaty na dnešné Slovensko. Pobieha nám tu kopa šarlatánov, a jubilant – Slovensko má dosť dôvodov na to, že by sa v plači nemalo zastaviť.

Načo trocháriť?

Ak prenesieme šarlatánstvo z hry na plochu štátu, vznikne rozhodne zaujímavý priestor na nezabudnuteľné výčiny „odborníkov“, ktorým sme „demokratickými voľbami“ zverili do rúk náš život a našu budúcnosť.

Nedávno som písala niečo o tom, aké sú ekonomické úspechy tejto vlády. A teraz dodávam – ustavične rastie náš štátny dlh. Len za obsluhu štátneho dlhu sme minulý rok zaplatili 1,18 miliardy eur (na jedného obyvateľa to vyjde cca 216 eur za rok). V súčasnosti je štátny dlh Slovenska 44 miliárd 158 miliónov, stále rastie. Celkový dlh na jedného občana je 8124 eur (kým v roku 2011 to bolo 5640 eur, v roku 2008 „len“ 3581 eur.  Tomu sa hovorí úspešné hospodárenie štátu? Namiesto toho, aby vláda maximálne znižovala štátny dlh (veď raz ho bude treba zaplatiť, takže platiť ho budú platiť aj vaše deti či vnuci), rozhodla sa vyhadzovať miliardy na zbrojenie. 2 miliardy ročne, márnosť, za to by podľa mňa autora toho trafeného nápadu mali postaviť ku múru a zastreliť za vlastizradu.

Ak nie ste úplne padnutí na hlavu, hospodárili by ste tak vo svojej domácnosti? Ja teda určite nie. Nevyhnutné pre Slovensko je zbaviť sa všetkých dlhov, a už vonkoncom ich nenavyšovať hlúpymi nákladmi na zbrojenie.

Regionálne rozdiely u nás neklesajú, ale sa zvyšujú. Pribúda nám regiónov, ktoré sú označené ako disparitné (ak vezmeme do úvahy, že ich tak neoznačujú na prianie premiéra, ale kvôli nejakým konkrétnym znakom zaostávania, niet dôvodu na radosť). A tak šalabachtrovsky rieši vláda situáciu hladových dolín tým, že ľuďom ochotným sa sťahovať za prácou do rozvinutejších lokalít, zalepia oči jednorazovým „motivačným“ príspevkom. A vonkoncom podľa mňa nejde o jeho výšku – ale o skutočnosť, že tie disparitné, t. j. chudobné regióny, kde už teraz viazne život, budú na to ešte horšie. Ak dnes v chudobných krajoch Slovenska chodia autobusy aspoň kde – tu (vlaky tu nechodia vôbec) – ľudia cestujú do práce a škôl, takže je zachovaná preprava. Ak sa prestane pravidelne voziť spojom aspoň jeden človek (čo berú SAD ako kritérium uchovania prepravy konkrétnym spojom), tak čochvíľa tí, ktorí zostanú v týchto vyľudňujúcich sa krajoch na dedinách, budú  mať problém dostať sa do mesta k lekárovi, úradné vybavovačky, či na potrebný pravidelný nákup. V takýchto regiónoch upadá kvalita života, ibaže vládou ponúkané riešenie rozhodne riešením nie je. Je potrebné rozhýbať život v chudobných regiónoch, aby ľudia tu mali prácu, dopravu, fungujúce služby štátu.

A správa o tom že v budúcom roku sa zvýši odchodový dôchodkový vek o viac ako dva mesiace je tiež na zamyslenie pre občanov – voličov. Vyslovene nečestné je konanie štátu v tejto oblasti voči ženám – matkám, ktoré v dôsledku starostlivosti o deti majú nižšie dôchodky, a štát im nezohľadňuje ani úľavu na veku.

Podľa môjho názoru by sme sa všetci už v dôchodkovom systéme zamočení, mali súdiť so štátom, pretože pravidlá by sme mali mať uchované také, aké sme ich mali nastavené pri vstupe do neho. Ich priebežná zmena k horšiemu voči poistencom, ktorí poctivo vkladajú do systému, je exemplárnym podvodom. Je to veľká hnusná pyramídová hra, do ktorej nás núti tento štát. Celý solidárny systém, tak ako je v SR nastavený, je podvodom na ľuďoch, ktorí sa správajú zodpovedne a čestne. V spoločnosti je potrebné podporovať zodpovednosť,  sankcionovať nezodpovednosť.  Je choré, ak na pobyt jedného väzňa vo väzení vynakladáme v tejto spoločnosti niekoľkonásobok toho, čo dostane človek zodpovedne opatrujúci svoje vážne choré či postihnuté dieťa, partnera, rodiča,  alebo dôchodca, či aj mnohí zodpovedne pracujúci ľudia (štatistiky na overenie tohto môjho tvrdenia nájdete v každoročnej výročnej správe väzenstva v SR na internete, kde sú okrem iného aj priemerné náklady na deň/väzňa vyčíslené).

Fušeri…

Šalabachtrovsky rieši vláda i situáciu v zdravotníctve, ktorú pokladám dlhodobo za veľmi zlú, chýba systémové riešenie –  k tomu dám zasa raz samostatný článok o niečom veľmi dôležitom, možno zajtra.

Dlhodobo fušerský postup je zrejmý aj v školstve – kto že v tomto štáte už vlastne vie, kam naše školstvo kráča? Čo minister, to iná reforma, to iný smer…

V dlhodobo poddimenzovanom poľnohospodárstve chýbajú financie – a minister Kažimír im vyhlasuje cez médiá, že predsa nebude navyšovať štátny dlh… Márnosť, ľudia, povedzte nahlas  čo chcete radšej  – slovenské maslo a mlieko, alebo slovensko-fínsky tank?

A to ani nehovorím o dlhodobo poddimenzovaných sociálnych službách, verejnej správe, doprave, o problémoch v oblasti dôchodkov… Viete mi povedať, v ktorej oblasti u nás  problémy nie sú?

Záverom…

Jubilantovi sa patrí niečo zaželať

– takže ja v tomto roku jubilujúcemu Slovensku v závere roka želám, aby o ďalších 25 rokov bolo samostatným svojprávnym štátom. Štátom, ktorý bude hrdo niesť národný odkaz svojich predkov a zodpovedne konať, aby sa mohol priamo pozrieť do očí aj svojim potomkom. Aby sme im nezanechali nesvojprávnu a vazalskú, dlhmi na generácie zaťaženú krajinu, so zdevastovaným životným prostredím a s občanmi, ktorých peňaženky budú prázdne napriek poctivej drine, so zdravím zničeným brakovými potravinami z dovozu, od únijných spolubratov. Nech je Slovensko štátom, ktorý je vedený vôľou svojich vlastných občanov, ktorí tu žijú svoj každodenný život, a v ktorom slová „Ústava SR“, rovnosť pred zákonom, „právnosť“ a „právo“ nie sú iba prázdne pojmy…

Nejdem sfukovať žiadnu sviečku, tu podľa mňa treba svetla viac – a nie menej. Nech sa náš jubilant poriadne rozhliadne okolo seba. A ak tento náš jubilant neplače nad doterajším výsledkom, mal by začať…

Elena  Predná Hora, 19.12.2017