otvorene

Začína sa nová etapa riešenia bordelu v slovenskom zdravotníctve. Prvé lastovičky – medzi zdravotníkmi samotnými sa ozývajú. O týchto hlasoch, o ich potrebe a dôležitosti pre zdravotníkov, aj pre nás všetkých dnes poviem pár slov.

Vysokú školu vyštudovanú mám, ale poviem vám, akú by som si vybrala, ak by som šla študovať teraz –  aj prečo by som si práve ju vybrala. A pravdaže, poviem niečo aj o tom, čo by mali zdravotníkov učiť na slovenských vysokých školách – a neučia.

Tak to všetko dnes…

Konečne sa ozvali…

Konečne sa ozvali aj niektorí slovenskí zdravotníci sami – a začali hovoriť o tom, čo sa deje. Aj keď zatiaľ len potichu a anonymne. Majú ešte strach. Pracovala som dlho, veľmi dlho aj v zdravotníctve, jednu z mojich atestácií mám v tej oblasti. Takže rozumiem ich strachu – nie je ľahké čeliť tej mafii v bielom. Čeliť im sám.

Zaujímavý článok v tomto smere sa objavil predvčerom na Pacientskych kauzách. Prevzali ho z  aktuality.sk pod veľavravným názvom Keď jej rupli nervy, narábala s novorodencami ako s vrecom zemiakov. Nuž, prečítajte si to, ak chcete. Je to naozaj desivý popis, ak si uvedomíme, že sa týka ľudí, ktorí sa nedokážu takýmto postupom účinne brániť.  Film Zuzany Limovej odtiahol trochu oponu toho, čo sa vo vysoko, vysoko, vysoko etickej profesii na Slovensku naozaj deje voči ženám pri pôrodoch. Ale bolo to len nazretie za oponu, a nič sa neriešilo.

Teraz som šťastná, pretože viem, že to už rozhodne dlho nepotrvá. Aj napriek tomu, že zatiaľ hovoria tí niekoľkí statoční a čestní zdravotníci anonymne a potichu, zmena definitívne prichádza. Tie hlasy už neumlčí nikto. Bude ich pribúdať, lebo v zdravotníctve sú aj čestní ľudia, ktorí majú svedomie, len zatiaľ majú strach hovoriť.  A začnú hovoriť aj nahlas, skôr či neskôr. Konečne sa podarilo prelomiť tú bariéru mlčania.

Postačí úplne, ak sa nájde jeden, jediný odvážny medzi nimi, kto prehovorí nahlas ako prvý. Podobne ako s tou lavínou hlasov o zneužívaní žien – ozvala sa jedna, druhá a dodali tým odvahu tisícom ďalších… Ten prvý musí mať nielen svedomie a srdce, ale aj skutočne veľkú odvahu –  a potom sa to spustí, to ozajstné riešenie problémov nakopených v slovenskom zdravotníctve. Skončí čas tárania o tom, že všetko je to v tom, že majú nízke platy a nie je ich dosť. Pretože toto všetko ani zďaleka nie je len o väčších peniazoch, ani o nedostatku personálu.  Je o tom, že v zdravotníctve  dnes máme aj takých ľudí, ktorí so svojim prístupom ku pacientom by nemali ani len pred nemocnicou zametať, nie to ešte mať nejakú možnosť byť v kontakte s pacientmi.

Kto to bude, ten odvážny, ktorý spustí tú lavínu tak veľmi potrebných zmien?

Falošná kolegialita…

Nebonzovať na kolegov – je to veľmi nešťastná predstava kolegiality. Lebo ak ste kolegiálny s niekým, kto narušuje zdravé fungovanie vášho pracoviska, potom ste tým hlupákom, ktorý píli konár aj pod sebou. V prípade pochybenia totiž to poškodí i vás – preto je potrebné problém u ktoréhokoľvek kolegu pomenovať otvorene, a to čím skôr. Dnes je dôvera medzi pacientmi a zdravotníkmi ťažko narušená. A pritom zdravotníci potrebujú pacientov rovnako ako pacienti zdravotníkov. Čo by bez nich robili?

Na rovinu – sestra, ktorá pohadzuje novorodencami, by mala sedieť nie na zdravotníckom pracovisku, ale v base. Alebo na psychiatrii, pravdaže ako pacient. Nie, ja skutočne netrpím syndrómom „pretierania páchateľa na bielo“ – hľadania dôvodov, že určite je spomenutá sestra chuderka, ktorá mala ťažké detstvo, živí sama rozvedená tri deti, alebo je aspoň prepracovaná. A čo keď je – za to môže ubližovať iným?

Myslím si, že takéto situácie na pracovisku svedčia aj o zlom manažérskom prístupe – lebo riaditeľ, aj primár musia poznať svoj kolektív. A musia vedieť vyvodiť včas dôsledky a navodiť zmeny. Preto pokladám za oprávnené v prípade Sebíka, ktorý tento rok zomrel v nitrianskej nemocnici pochybením zdravotníkov, že odvolali primárku oddelenia. Malo by sa to udiať pri každom pochybení zdravotníka, potom by si dávali primári lepší pozor na to, ako ich kolektív pracuje.

Keby som si vyberala vysokú školu…

Spomenula som minulý týždeň, že som oslovila rektorov všetkých vysokých škôl na Slovensku, kde pripravujú zdravotníkov akoukoľvek formou denného, externého, či následného celoživotného vzdelávania, postgraduálne s otázkou, či ich vzdelávajú v oblasti pochybenia u zdravotníka.

Jedno je isté – v príprave zdravotníkov chýbala doteraz tá oblasť, ako sa majú správať v prípade pochybenia vlastného, či kolegovho. Verím, že na základe môjho podnetu viaceré vysoké školy doplnia túto oblasť v rámci vzdelávania zdravotníkov. Ak chyby sprevádzajú každú ľudskú činnosť, aj profesiu zdravotníka, potom musí zdravotník vedieť sa k svojej chybe čestne postaviť.

A mne táto situácia ukázala jedno – ak by som šla študovať vysokú školu dnes, vybrala by som si Katolícku univerzitu v Ružomberku (píšem o tom aj preto, že pred časom nemala tá škola až takú dobrú povesť. No dnes to už určite neplatí – práce z odborných konferencií, ktoré publikujú v posledných dvoch rokoch, sa mi naozaj páčia).  Odpovedali mi naozaj pružne, ako prví, otvorene priznali, že tému potrebujú rozšíriť a uviedli, že ju aj rozšíria, doplnia ju vo svojej výučbe. Nikto nám v živote nezaručí, že sa nejaké problémy nevyskytnú, ale prístup k nim ukazuje, či v našom živote ich zvládneme, alebo budú pretrvávať. Podľa môjho názoru práve táto vysoká škola „využila potenciál problému“ – preto verím, že môžu dať študentom naozaj veľa…

Záverom…

Verím, že zmena v zdravotníctve, a tým aj v spoločnosti ako takej prichádza. Je potrebné hovoriť o pochybeniach zdravotníkov, účinne ich riešiť.

A predchádzať im tým, že sami zdravotníci budú mať odvahu poukázať na nesprávne konanie kolegu. Lebo až vtedy vznikne ten správny prúd vody na vymetenie Augiášovho chlieva…

Elena  Predná Hora, 20.12.2017