otvorene

Vietor času odvieva tento rok kamsi do nenávratna. A privieva rok nový, už-už počuť jeho náhlivý krok…

Aký závan cítite v tejto chvíli vy na svojej tvári? Dýcha na vás odchádzajúci rok, či príchod toho nového, ďalšieho roka? Na čo sa dívate viac, čo vás viac láka? Bilancovať minulosť, alebo zamerať pohľad s nádejou do budúcnosti?

Zrejme robíme aj bilanciu, aj vrháme pohľad dopredu. Odrážame sa od toho, čo bolo, získavame z prežitého skúsenosti – kto z nás nezažil niečo ťažké, nepríjemné, bolestné? A zároveň prijímame prichádzajúce, túžiac nakuknúť aspoň jedným očkom na to, čo bude – ani nie tak na to ťažké, ako na to radostné, čo nás v ňom čaká. Čaká, verte.

Odchádzajúci rok…

Čo vám tento rok dal? Na čo z končiaceho roka sa dívate najviac? Ktorá z oblastí je tou, ktorú túžite zmeniť, vykročiť v nej inak, inam? A čo bilancujete spokojne, že ste to zvládli?

Za čo tomuto roku pri jeho odchode naozaj úprimne ďakujete?

Za mňa v prvom rade starému roku Ďakujem (skutočne s veľkým Ď), že som mohla absolvovať výcvik konštelácií. Bolo to pre mňa náročné (finančne, časovo, rodinne, pracovne i ľudsky), no je pravda, že keď chceme získať niečo čo naozaj stojí za to, musíme byť ochotní aj veľa kvôli tomu obetovať. Znamená to však pre mňa hodne, posúva ma to k zmúdrievaniu, dáva postupne odpovede na otázky, ukazuje cestu, oslobodzuje.

A v druhom rade cítim aj takú hlbokú vďačnosť voči Zámeru sveta, Osudu, Bohu. Hm – získala som dôveru k Bohu, teraz pred ním s úprimnou pokorou skláňam hlavu, prijímam prichádzajúce v prirodzenom plynutí času. Pochopila som, že keď sa snažíme robiť veci podľa seba, obvykle si ich zariadime oveľa horšie, ako keď s dôverou necháme Boha, aby nás viedol. Odčerpávame si mnoho síl a vnášame si do života nepohodu sami, tým ako sa vzpierame a nezmyselne bojujeme proti jeho vedeniu. Ak by sme zmenu s dôverou prijali, kráčali by sme našou cestou rýchlejšie a pokojnejšie. Boh nám ukazuje, že mu musíme začať dôverovať, naozaj úprimne. Ak mu dôverujeme, necháme veci ísť a prestávame ich skúšať riadiť sami, znovu a znovu, dookola. Čas vždy ukáže, že jeho zámer s nami bol láskavý, a že zmena, ktorú Boh vnáša do nášho života, bola nutná pre naše dobro a je určite v náš prospech. Až keď dostatočne skloníme hlavu, tak to pochopíme.

Áno – je to veľký paradox života, že čím viac skloníme hlavu, tým viac uvidíme.

Prichádzajúci rok…

Ako sa dívate na prichádzajúci rok – s radosťou, obavou, nádejou, strachom, alebo zmúdrene, že prijímate všetko, čo prináša? Na čo sa tešíte? Čo od prichádzajúceho roku očakávate? A ako vás nový rok zmení?  (lebo zmena nie je len o prostredí, ale aj – a hlavne – o nás samých) – v čom chcete byť iní ako doteraz, čo chcete robiť inak? Ak robíme to isté, čo sme robili a ideme tou istou cestou, akou sme šli, dôjdeme len presne tam, kde už sme raz boli – a kde sme neboli šťastní. Túto múdru myšlienku som kdesi čítala pár dní dozadu, a uvedomujem si jej hlbokú pravdivosť.

A aké je vaše najtajnejšie prianie v tom prichádzajúcom roku – ktorého splnenie by vám naozaj, naozaj, naozaj spravilo radosť? Aké by to pre vás bolo, ak by sa vám naozaj splnilo, čo by bolo vo vašom živote inak?

A prezradím niečo za mňa? Ale naozaj málo – plynie mi ešte dva mesiace konštelačne zmena, takže o nej nemôžem hovoriť. Tá ovplyvňuje v mojom živote veľa v rôznych oblastiach. Obrysy MPP sú čoraz jasnejšie – ÚA.

Naozaj vidieť život…

Ak skloníme hlavu, môžeme naozaj vidieť svoj život. A potom aj naozaj ho žiť. Myslím na to v tejto chvíli, lebo do tretice moja vďačnosť patrí Zemi a Životu – za to, že život plynie, že si stále ako pramienok nachádza cestičku, kadiaľ prúdi – ale to mám v sebe dlhodobo.

Keď myslím na prichádzajúci rok, prajem nám všetkým pokoru voči Zemi a zdravé životné prostredie. Zaceliť rany prírode a nerobiť žiadne ďalšie. Sme slepí a hluchí voči prostrediu, ale aj voči sebe samým, ak sa neľakáme, že v niektorých priehradách u nás je nadlimitné množstvo škodlivín v rybách. Že sa nezamýšľame nad elektrosmogom, škodlivosťou kadečoho v potravinách, devastáciou lesov, zmenou klímy. Aj nad nižším rozpočtom pre oblasť životného prostredia na budúci rok – skutočne väčšina z nás chce radšej nové tanky ako zdravé prostredie pre nás samých aj pre ďalšie generácie? Ak nie, potom je nový rok šancou kopnúť do zadku tých, ktorí nám bezohľadne chystajú takúto budúcnosť…

Nemám rada umelé hranice a umelé oslavy…

To som priznala už v mojom včerajšom blogu – robiť veci, tak ako sa má a musí, to je mi bytostne cudzie. Nikdy som nebrala ohľad na to, čo povedia ľudia – snažím sa veci robiť čestne a zodpovedne preto, lebo ich tak chcem ja. Také to  „ práve dnes je koniec roka“ ma viedlo po celý život vždy ku „a prečo by práve dnes“? Vždy ma lákalo urobiť si odchod starého roka o deň skôr /alebo neskôr – bola by to sranda, také recesia (raz som to manželovi i navrhla, neúspešne, pravdaže). A vždy som chcela odchod starého a príchod nového roka sláviť ozajstne – radostne, zmysluplne, s úctou. Ja nepijem alkohol, mám to v sebe hlboko zakorenené zo skúseností z detstva a pripadá mi smutné, čo všetko ľudia dokážu robiť pod vplyvom alkoholu. Nemám problém s tým, ak si niekto vypije pohár vína, či dá si pohárik tvrdého – ale popíjanie či opíjanie sa pokladám za prejav životnej nezrelosti. Alkohol podľa mňa berie ľuďom dôstojnosť, pri pití strácajú  vlastné ja i vlastný život – nuž ale je to voľba každého z nás.

Doma sme oslavovali vždy potichu. Dievčatá ako malé polnočný hluk osláv zvonku zvládali, ak sa aj zobudili, rýchlo zaspali. No keď sa narodil syn, tak mi hlučné oslavy začali prekážať, lebo po prebudení o polnoci bol hore do štvrtej či piatej ráno – a ja s ním. Aby ste rozumeli – žiadni naši susedia u nás v bytovke nikdy nerobili pri oslavách hluk, nejaké tie prskavky či tiché svetlice dali, aj vonku viac rámusia „turisti“ ako miestni. Ľudia žijúci v horách majú akosi prirodzene úctu k ich tichu.

Aj dnes tu trieska ktosi čosi od predpoludnia. Naozaj nerozumiem záľube niektorých ľudí vybrať sa do „ticha hôr“ – a potom tam ožratý jačať od polnoci aj hodinu, strieľať ohňostroje, trieskať petardy a delobuchy tri dni pred a dva týždne po príchode nového roka. Nemám záľubu v ohňostrojoch, a pri tom „oslavnom“ rámuse mám chuť vybehnúť medzi nich nebadane – a potom skríknuť „ľudia, medveď, je tu medveď, tam, tam, utekajme“…. Som tolerantná, kto chce takéto oslavy, nech mu ich zorganizujú na strelnici, prípadne na námestiach miest. Je mi ľúto všetkých tých zvierat, ktoré rámusom trpia. Vždy sme sa snažili mačky mať doma, no minulý rok Grejska poobede chcela von, a už ju dievčatá hľadali zbytočne. Nikdy sa nevrátila. A je mi ľúto všetkých tých detí či starých ľudí, budených bezohľadne hlučnými oslavami nového roka.

Záverom…

Hm, spomínate si na rozprávku Soľ nad zlato? Jasné, bola v televízii aj tieto sviatky – a je o takom životnom zmúdrení. Všetci zmúdrievame – možno ešte pred rokom by som vám tu zapriala zdravie, šťastie, dostatok peňazí a lásku. Dnes viem, že to, čo vám môžem najviac priať, je niečo iné.

Prajem vám do prichádzajúceho roka, aby ste poriadne sklonili hlavu.

Elena  Predná Hora, 31.12.2017

P.S.: Pokoj všetkým živým bytostiam v tento deň prajem. A Zemi s láskou a úctou uzdravenie.