otvorene

Hm, dnes to mám akosi rozrýmované v tom názve. Celý deň sa mi všetko skladá do rýmov – no deň jedna báseň by to mal byť. Hej, rýmovanie milujem, ale i tak to bol hodne zvláštny deň.  Ani neviem, či  mám odvahu o tom písať. Začneme tým hľadaním seba – a potom uvidíme…

Keď hľadáme seba, treba si na seba dobre posvietiť…

Nájsť v kúte prachom zapadnutú nádej, zdvihnúť zo zeme odvahu a roztratené sny, pevne chytiť do ruky pravdu. Dívať sa do seba viac ako do zrkadla. Svietiť si srdcom. Klásť si tri otázky bieleho králička (spomínate si na ne? – písala som o nich kedysi v mojom blogu – Na čo sa dnes tešíš? Koho máš dnes rád? A čo by Ti povedal Veľký biely králik – čiže Boh, keby bol?) a pravdivo si na ne deň za dňom odpovedať…

Aké jednoduché, však?

Milujem rýmovanie…

Dnes je zvláštne rýmovací deň. Hodilo by sa mi to skôr ku včerajšku, hoci včera som robila úplne prozaické veci – vybavovanie opravy služobného ntb, riešenie stavebného povolenia ku budovaniu vykurovania pracoviska, nejaké odborné konzultácie. Aspoňže hory v diaľke nad mestom boli pri tom mojom pobiehaní a vybavovaní jedna báseň – rozprávkovo krásne s nádychom námrazy. Dnes som bola na pohrebe suseda, deň jedna báseň sa mi to označiť nedá. O ňom som písala v blogu Vietor, ktorý vanie 8. – Hľadanie, v takej situácii na mňa vždy ostro spomienka na syna zavanie.

Svet básne však na mňa dýcha nielen dnes, ale často viac ako bežné slovo – milujem básne. Vypovedia presnejšie o našich pocitoch ako neveršovanie. Občas preto píšem, aby som porozumela svojim pocitom. Raz som tú skúsenosť dala aj do básne – „postupne, náhle dozrú v Tebe veci, ktoré chceš povedať sám sebe….“

Rada čítam básne – Rúfusa, pravdaže, k jeho básňam sa dokážem vrátiť kedykoľvek, to je básnik môjho srdca. Iných čítam trochu a občas, aj verše musia sadnúť. Blogy celkovo čítam málo, ale sem-tam si pozriem na ňom aj básne. Nič v zlom, zväčša si poviem, že som to nemala robiť. Aj tu sú ale niektoré inšpiratívne, uvažujem o nich, zasvietia do hĺbky. No dobre, prezradím na seba zasa raz niečo? Vždy, naozaj vždy si čítam básne Drahoslava Miku. Sú také – hovoriace… Takže pán Mika, ďakujem.

Je ako blesk z neba, keď nájdeme seba…

Ach, nie je ľahké posťahovať všetky masky sebe, aby sme sa naozaj videli – napísala som v blogu Vietor, ktorý vanie 8. – Hľadanie… Bolí to, ísť si na kožu. Ani ja ich nemám ešte všetky dolu, ale naozaj sa o to snažím.

Nuž, tak budem úprimná, niečo vám prezradím – dnešok ma čímsi nepochopiteľne vyľakal. Neskutočne zvláštny deň, ani báseň takú nevymyslíš. Ráno som si pripadala úplne nerealisticky, pretože ma zobudili zlaté hviezdičky, v tme vírili hore v roku spálne. Aj cez deň ma opakovane zasýpali. Bol to neopísateľne príjemný pocit, akoby sa ma dotklo čosi dôverne známe, dávno zabudnuté, hodne láskavé a upokojujúce – „spomeň si, no tak, spomeň si“, šepkalo to tíško. Úplne ma potom ovialo, keď som si uvedomila, že takéto zlatohviezdičkovanie som už predsa kedysi zažila – a potom som vďaka môjmu blogu zistila, že to bolo presne na deň pred rokom. Pozrite:

http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/01/18/uzemie-anjelov-11-o-hviezdach-a-blaznoch/

Ale úplne ma dostal – a hladinu úzkosti mi zdvihol – ten zlatohviezdičkový dnešok pred chvíľou, fb mi ukázal označením „v tento deň“, že práve 18.1.2015 som nahodila prvý z dvoch pre mňa dôležitých citátov na svoj fb profil. Je o našej životnej zrelosti – o hľadaní seba a veciach životne dôležitých.

Je mi teraz jasné, že je to koincidencia – len jej ešte nerozumiem.  Neviem čím je pre mňa ten deň mimoriadny. Úprimne, som z toho vyplašená. Niečo mi to chce povedať, ale čo? Na čo si mám spomenúť? Utešujem sa však, že taký neskutočne láskavý dotyk predsa nemôže znamenať nič zlé. Viem, že sa to určite raz dozviem, je to hodne zvláštne.

Keď sme sami sebou…

V tom blogu presne spred roka som dala úvahu o hviezdach a bláznoch – práve ochota a odvaha žiť srdcom a načúvať intuícii podľa mňa vnáša do nášho života jedinečnosť. Ach, áno, keď si posťahujeme masky, stávame sa jedinečnými pre seba – a to isté očakávame aj od iných. Hej, ak vidíme seba ako jedinečných, už nemôžeme prijať neschopnosť iných vidieť nás ako jedinečných. To je o „ozajstnosti“ – je pre nás dôležité nájsť práve takých ľudí, pre ktorých sme jedineční.

Záverom…

Zakončím náhodným citátom zo sivého zošita – na veršovanie nemám chuť, lebo od zlatohviezdičkovania sa akosi neviem myšlienkami odtrhnúť. Ten citát mám z knihy Guillama Mussa Budeš tam? je od Desperate Housewive  – a je o hľadaní, k dnešnej téme sedí, ako inak, nenáhodný – „všetci vyhľadávame jedinú osobu, ktorá nám prinesie, čo nám v živote chýba. A ak sa nám ju nepodarí nájsť, ostáva iba modliť sa, aby ona našla nás.“

Elena  Predná Hora, 18.1.2018