otvorene

Niekedy slnko vykukne spoza mrakov – a vtedy sa svet rozžiari. Dotkne sa zlatým prstom lúky i prašnej cesty, zalesnených strání, bytoviek v mestečkách, či malých dedinských domčekov. Hodí za hrsť lúčov každému, každému, každému – kŕdľu detí na preliezkach, babkám debatujúcim na tržnici, aj holubom a vrabcom usilovne hľadajúcim niečo pod zub v malom parku. Vychádzajúce slnko rozsvieti všetkým v duši radostný plamienok. Záplava svetla a tepla postupne skrášli svet, mení ho na zázračnú krajinu pokoja a pohody…

Nuž, slnečníme…

Mraky života…

Kadečo ťažké nás občas postretáva, každého z nás – a Život je veru poriadne náročný učiteľ. Obloha nášho sveta je zatiahnutá tmavými mrakmi – a to, čo v takých chvíľach potrebujeme najviac, je malé svetielko nádeje. Aspoň niekoľko nesmelých zlatistých lúčikov, ktoré prežiaria temnotu a prinášajú nám posolstvo, že slnko určite raz zasa rozžiari náš svet…

Kadečo nás slneční v ťažkých časoch. Nemám dnes v pláne filozofovať o tom, čo všetko, a čo najviac. Zostaneme pri jednom spoľahlivom lieku – je ním humor. Ak ho má človek v krvi, sprevádza ho ťažkými časmi. Áno, presne tak, dobre ste pochopili – dnes vás radostním. Úsmev, prosím, no tak, no tak, hneď teraz – a fúknem aj zopár trblietavých iskričiek smiechu. Je to tak, verte, naozaj všetko zlé a ťažké raz zmizne – a spoza mrakov znovu vykukne slnko. Aj v tom vašom svete…

Humor iskri…

Humor je moja šálka kávy. Ľudí, ktorí ho majú hlboko pod kožou, skutočne milujem. Aj medzi mojimi najobľúbenejšími knihami je viacero humoristických románov.

Ťažkotonážnik humoru je moje najstaršie dieťa. Jej humor je teplý a láskavý, to si moc a moc cením. Vytiahne človeku úsmev na tvár takým tichým a nenápadným spôsobom – a zrazu zistíte, že sa smejete.

A sme nebezpečná dvojka, tak pospolu, v chladnom a temnom skorom ráne, na čakačke pred Lidlom.

Pred Lidlom…

Niekedy sa v pondelok či štvrtok ráno pred Lidlom postaví rad čakateľov na otvorenie obchodu, pripomínajúci prvomájové oslavy. Nuž, sem – tam sa pridám aj ja, ak dievčatá niečo zaujímavé objavia v letáku a nastane šťastná konštelácia hviezd, že práve aj mám financie, aby som im to kúpila. Včerajšiu rannú čakačku sme si s Kikou spríjemňovali debatou o našej perspektívnej budúcnosti. Presnejšie, o perspektívnej práci, ktorá by nás naozaj bavila – o práci našich snov (v skutočnosti obe dve, pravdaže, prácu máme).

Kika ako ideálnu prácu pre seba označila prácu „čakateľa“ – ten stojí v rade pred obchoďákom, záujemcovi potom svoje miesto predá. Tééééda, vôbec nie zlý nápad – čo nie zlý, je úplne geniálny – môže tak čakať kade – tade, nielen pred Lidlom, ale aj na úradoch. Myšlienku rozvíjala, ale celú vám ju neprezradím, veď viete, konkurencia nespí…

Ako sme tam tak stáli, rozprávali sa a smiali sme sa, nenápadne počúvalo náš rozhovor viacero ľudí a zabávali sa s nami.

Má to potenciál, taký flek, hm, hm, že to mne prvej nenapadlo – priznala som dcére statočne moju závisť. No nič, tiež som nemala nápad na zahodenie ohľadne môjho perspektívneho pracovného miesta. Budem turistická atrakcia – vyhlásila som hrdo – viete ako sa hovorí, že každé miesto musí mať nejakú atrakciu, aby tam chodili zvedaví turisti.

A kto ťa bude platiť, zauvažovalo moje realistické dieťa, Mňa tí záujemcovia o miesto v rade, ale teba?

Predsa obec, z fondov EÚ pre rozvoj turistického ruchu, dodala som povznesene.

No presne toto je moje vysnívané povolanie – byť takou turistickou atrakciou, akože morská panna – teda počkajte, nie tak úplne celkom doslovne, veď na Prednej Hore nemáme more. Zato máme fontánku – presnejšie nie my, ale ústavníci, fontánka patrí i s okolitým parkom protialkoholickej liečebni. Ach, tá fontánka má miesto v mojom srdci, som ochotná v nej sedieť a mávať turistom aj v noci, či v zime, pravdaže za predpokladu, že bude osvetlená tými úžasnými farebnými svetielkami, ktoré milujem. Kým zaspala fontánka zimným spánkom, fotila som si ju každé ráno už z diaľky cestou k autobusu, neskutočne oslovuje moje srdce.

To s tou zimou platí samozrejme len v prípade, že voda vo fontánke bude dobre vyhrievaná. Sem – tam si do nej prihodím nejakú voňavú kúpeľovú penu, inokedy kúpeľový aromaolejček. Keď nebudú nablízku nijakí turisti, budem si tam pokojne čítať, ááááách. Zato na oplátku blížiacim sa turistom budem mávať, prípade im aj niečo zaspievam.

Fakt – začudovalo sa moje dieťa. A čo chceš spievať?

Hm, no niečo. Moje obľúbené ruské piesne Oj, Dnepro, Dnepro či Ech, dorogi by ale zneli vo fontánke zvláštne, ani Na kráľovej holi by nebolo to pravé orechové. Možno niečo modernejšie – z toho môjho obľúbeného repertoáru – trebárs Hero od Iglesiasa, alebo žeby – (hm, moju naj… vám neprezradím).

Nie, nie, spev nebude. Ale môžem na turistov niečo pokrikovať, nejaké hity pre zdravie, to dnes letí. Niečo ako „voda je zdravá“, alebo „pite len vodu“ – ale to by asi nebolo to pravé orechové, keďže fontánka stojí pred protialkoholickou liečebňou.

Hm, fakt, mami – zauvažovala dcéra – to by tam bolo zvláštne, ešte by ťa z tej fontánky vytiahli, aby si im nekazila tými vodnými heslami imidž, ani klientelu.

Hm, to je fakt, zamyslela som sa. Tak nič, neprídem o také úžasné miesto pre ozdravné vodnaté heslá, na turistov rozhodne iba zamávam a sladko sa usmejem. Tá práca je predsa môj sen. Je to všetko, po čom túžim – voňavý kúpeľ v teplučkej vode, možnosť čítať, čerstvý vzduch, svetielka fontány. A žiadne polhodinové cestovanie do práce. Ach, to bude zamestnanie mojich snov…

Ďalej sme sa v úvahách nedostali, otvorili Lidl.

Záverom…

Pevne verím, že mi prajete moju úžasnú vysnívanú budúcnosť. Veď i ja vám, len tú najlepšiu, úprimne.

Tak ešte jeden úsmev, prosím…

Elena   Predná Hora, 26.1.2018