Parkom chladným ránom ticho kráčalo dievčatko. Sivá mikina zapnutá až po krk, biela čiapka a dlhánsky zlatožltý šál, obtočený okolo krku na dva razy, pôsobili hrejivo. Veď aj bolo treba. Spod snehu vytŕčali síce kde-tu steblá trávy, no zima sa ešte nechcela pustiť svojej moci. Rúčky bez rukavíc, hrialo si ich vo vreckách mikiny.
Sadlo si na lavičku. Práve na tú lavičku, kde nie tak dávno sedeli Vianoce.
„Ja“… začalo ticho „ja vám teraz chcem povedať rozprávku. Lebo som to sľúbila Vianociam, a sľuby sa majú plniť. Vždy plním sľuby, a tak vám teraz rozprávku porozprávam. Hej, toto je prvá Agátkina rozprávka. Bude ju niesť vietor a bude jej slová rozvievať okolím. Neviem kto z vás ju bude počúvať, a kam všade vietor moje slová zanesie. Ja vám ju teraz porozprávam, pre radosť.“
Dievčatko sa nadýchlo, rúčkami, žmolilo svoj zlatožltý šál…
„Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko. Veľmi túžilo mať zlatožltý šál. Prišla jeseň, ochladzovalo sa. Dni plynuli, no zlatožltý šál jej stále chýbal. V jeden deň šla s mamou na nákup a vo výklade obchodu uvideli krásnu zlatožltú vlnu. Presne takú zlatožltú vlnu, ako bol šál z jej snov. Dievčatko túžobne stálo pred výkladom, no potom za mamou poslušne odkráčalo na nákup. Vracali sa domov s taškami plnými potravín, a vtedy mama sa zastavila pred tým nádherným výkladom, pozrela sa na dievčatko a vošla do obchodu. Keď z neho vyšla, niesla v ruke igelitové vrecko s tromi pradenami zlatožltej vlny. Podala ju s láskavým úsmevom dievčatku, ktoré ju nieslo domov ako vzácny poklad. Poskakovalo radostne, hoci taška s nákupom nebola ľahká. Doma vlnu uložili do poličky v skrini. „Spravím Ti z nej šál, Agátka“ povedala mama.
Ibaže na druhý deň sa dozvedeli, že jej malý braček je vážne chorý. Odviezli ho do nemocnice, a mama šla s ním. Dievčatko sa niekedy chodilo na tú svoju zlatožltú vlnu pozerať, tešilo sa z nej, zhováralo sa s ňou. Prešiel mesiac, a mama s bračekom boli stále v nemocnici. Prešiel aj druhý mesiac, nasnežilo, blížili sa Vianoce. V predvečer Vianoc sa mama s bračekom konečne vrátili domov. Všetci sa tešili, že sú zasa spolu – to bol ten najkrajší vianočný darček.
Na druhý deň vyzerala mama akosi unavene. Dievčatko sa bálo, aby po sviatkoch neodišla zasa do nemocnice. A podvečer – podvečer bol pod vianočným stromčekom prekrásny zlatožltý šál. Dlhánsky a jemný, ako zlatisté páperie, mama ho v noci uplietla. „Ako si to dokázala, mami“ zašepkalo dievčatko prekvapene. „Pre tých, ktorých milujeme, sme schopní robiť naozaj veľké veci“ odpovedala mama a hladila jej vlásky.
Agátka sa pousmiala. „Odvtedy dievčatko nosí ten šál každú zimu, už tretí rok. Je to ten najkrajší šál na svete, zakaždým cíti v srdci maminu teplú dlaň na svojich vlasoch a jej lásku.“
„A hej, môj šál je zlatožltý, ako púpavy. Mám púpavy moc rada. Vy tiež?“ spýtala sa Agátka s radostným úsmevom. „Viete, čo mi púpavy pripomínajú? Život, lebo veci sa v ňom menia, ale stále je nádherný. Ako zlatožltá lúka plná púpav, ktorá postupne zbelie. Páperové padáčiky nesú semienka vetrom kamsi, nevieme kam. Rozfukuje ich doďaleka. Z niektorých raz vyrastú nádherné kvety, silné, rozžiaria svet ako malé slniečka, lúka znovu zakvitne zlatožltými púpavami…
Aj táto rozprávka je ako taká púpava. Bude ju niesť vietor a bude jej slová rozvievať okolím. Neviem kto z vás ich bude naozaj počúvať, a kam všade vietor moje slová zanesie. Možno raz vyklíčia…“
Elena Predná Hora, 23.2.2018
Celá debata | RSS tejto debaty