otvorene

Hlboko – to je presne to slovo, ktoré som konečne po dňoch vnútorného načúvania uchopila. Je to zvláštne silné slovo v živote – ja nad ním v tejto chvíli uvažujem.

Dnes sa budem venovať slovu  HLBOKO v mojom blogu.

Takže čo všetko sa s ním spája?

Hlboko…

Jasné, mohla by som nabehnúť do reality dňa a písať, ako HLBOKO mnou otriasla brutálna vražda dvoch mladých ľudí zatiaľ neznámymi zbohatlíckymi špinami bez morálnych zábran. Lebo otriasla.

Večer som prišla z práce akurát na začiatok správ. Médiá sa snažia HLBOKO ponoriť do tej témy – a pátrajú po nitkách, vedúcich od novinára k jeho vrahom. Ukazovali „stopu“  – talianskych podnikateľov na Slovensku – nuž, som HLBOKO presvedčená, že radšej mesiac tridsaťstupňové mrazy ako takíto „podnikatelia“ na Slovensko mali prísť.

A som aj HLBOKO presvedčená, že tento štát páchateľov nepotrestá dostatočne – v záujme ochrany ich ľudských práv sa o nich dobre postará. Presnejšie, ak by náhodou nejakých páchateľov po čase objavil – nejakého akožežiarlivca, alebo akožezlodeja napríklad, ako v prípade smrti Valka…

Rovnako by som mohla písať, ako HLBOKO ma znechutilo minulotýždňové číslo istého časopisu, čítala som si z neho iba cestou v buse z práce, ale stačilo. Presnejšie – nie samotný časopis ma znechutil, články v ňom sú skvelé – ibaže sú to údaje o zlodejinách rad za radom – „slovenské podnikanie z eurofondov“,  či „zvláštne luxusné univerzitné cestovanie istej pani dekanky“. HLBOKO to láme moje ilúzie, pretože som už raz taký naivný idealista – a rada by som verila, že všetci ľudia sú čestní…

Nie, viac k tomuto teraz nedodám nič, lebo všetko, čo by som napísala, by určite bolo trestne stíhateľné a žalovateľné.

Takže dnešné HLBOKO nebude o tejto téme.

Hlboko…

Obvykle tie najdôležitejšie veci nie sú na povrchu, ale ukryté kdesi HLBOKO.

Toto mi naskočilo, len čo som zistila, že to záhadné čosi, pár dní klopkajúce na tajné dvierka vo mne, je slovo „hlboko“. Poletovalo okolo mojej hlavy ako vážky, striebristo trblietavé. Šepkalo mi tíško do ucha. Vírilo v mojom vnútri. Cítila som zvláštny nepokoj. Rezonoval ten pocit vo mne, odkiaľsi sa mi vynáral…

(Nie, nebolo to o dňoch písaniapísaniapísania a únave, i keď som samozrejme naozaj veľa písala, ale držím termíny v mojej nočnej práci).

A ja som ten pocit konečne uchopila – vylúplo sa to slovo dnes náhle z ulitky poznania – až teraz som ho dokázala uvidieť, počuť a zachytiť. A ako veľký intuitívec som cítila, že to je presne to, čo sa mi malo vynoriť. Nie, pochopiť jeho posolstvo zatiaľ celkom neviem, o to sa snažím aspoň trochu aj týmto mojim blogom. Čo mi to chce povedať, čo je ukryté hlboko pod povrchom?

Hej, sú veci hlboko pod povrchom, a práve ony sú tie najdôležitejšie. Je to také exupéryovské – mali by sme vidieť pod povrch vecí. Neviem, pod povrch čoho v tejto chvíli nevidím?   A tiež neviem, či ste to už niekedy zažili – ale ja v tejto chvíli cítim, ako ma osud drží na ruku a kamsi ma vedie. Je to hodne zvláštny pocit, kedysi by ma to riadne vyľakalo, no teraz mám dostatok dôvery k Zámeru sveta, a tak len očakávam. Vlastne cez víkend urobím dva obrovské konštelačné kroky, som na to pripravená, moc veľké. To odhodlanie je HLBOKO vo mne…

Hlboko…

Hodne zvláštne koincidencie sa mi stávajú v posledných dňoch. Pripletajú sa mi do cesty opätovne veci, o ktorých si hovorím – to je ale čudná náhoda, prečo sa mi to priplietlo zasa do cesty? Ale viem kdesi hlboko vo mne, že je to len nenáhoda, ktorej zatiaľ nerozumiem.

HLBOKO – čo všetko je hlboko? HLBOKO vo veciach pod ich povrchom, HLBOKO v nás, HLBOKO  v čase…

No dobre, v pravý čas pochopím veci.

Otvorila som náhodne knihu z knižnice, ešte nečítanú, ale budúci týždeň už konečne zvoľním tempo a budem čítať… Zjavne náhodne nenáhodná veta „Hlboko pod povrchom vecí je ich krása…“ Nie som človek „povrchov“, snažím sa dívať naozaj, tak neviem čo mi to hovorí.

A otvorím aj knihu, ktorá mi dnes dorazila z antikvariátu – stredné dieťa potrebovalo knihu do školy, tak som doplnila jednu knihu, názov ma akosi zaujal Byl jednou jeden hrad… –  no je to kniha rozprávkových príbehov, ako som zistila, o pravej láske, ktorá siaha až za hrob, ako píšu na obale. Tak nie, túto vetu vám neprezradím, ale budem úprimná – hlboko ma oslovuje, sú to veci, nad ktorými posledný mesiac veľmi intenzívne uvažujem, a navyše je tam Ariana, meno mne blízke z hlbín času… Zámer sveta je riadny šibal, má humor HLBOKO pod kožou…

Keď zavriem oči, vidím vážku. Mala som ich rada už dávno, cítim sa s nimi HLBOKO spriaznená, no sprevádzajú ma poslednú dobu v myšlienkach, sťahujem si ich na pintereste, lebo ma to láka – a už viem, že ak sa nejaká koincidencia objaví a ja ju posilujem, sťahujem obrázky, venujem pozornosť, tak taká koincidencia sa mi skôr či neskôr vysvetlí, čo mi chce povedať…

Záverom…

Vietor u nás v horách v tejto chvíli zasa besne lomozí, akoby vyhrával na šamanských bubnoch do tanca snehovej metelici. Ľudia v meste ani netušia, čo naozaj znamená toto mrazivo a veterno v horách. Všetky moje sily dávam do priania (nie je ich zasa toľko pri tom písanípísanípísaní), aby zima odišla preč, úprimne si to želám kvôli všetkým tým zvieratám i ľuďom bez domova, čo vonku trpia.

Z celého srdca prajem Zemi uzdravenie, nech mráz a vietor ustúpia…

Elena  Predná Hora, 27.2.2018