otvorene

Ach, áno, moja sága o zle v spoločnosti pokračuje. Dnes vám prezradím niečo o šialených strelcoch, čo ste nevedeli.  Alebo žeby  „cez šialených strelcov“ o zle v spoločnosti?

Možno to nie je o nich, ale o nás samých…

Nuž, a je dôležité vedieť si dávať správne otázky – je to ešte dôležitejšie, ako mať na otázky odpovede…

Ako nám pamäť neslúži…

Keby len pamäť, aj zdravý rozum, aj zmysel pre realitu, aj pud sebazáchrany…

Poviem vám teraz príbeh strelca, šialeného pravdaže. Ten šialený bol naozaj – jeden z mála ozaj šialených „šialených strelcov“ – Seung Hui Cho. A v roku 2007 zastrelil cca dvojnásobne viac študentov ako nedávny americký šialený strelec.

Spoločnosť bola v jeho prípade slepá a hluchá – pretože od detstva zanechával skutočne nápadné signály, že BUDE PROBLÉM. V ôsmich rokoch u neho odborníci signalizovali rizikovú prognózu vývinu. A potom všetko spoločnosť len prehliadala, prehliadala prehliadala…

Odborníci navrhli terapiu, no rodina nespolupracovala, vraj z toho „vyrastie“. Začal sa izolovať. Videá, v ktorých sa prezentoval ako masový vrah zbagatelizovali psychiatri, že je to „neškodná sebaprezentácia duševne chorého“, hovoril o svojej túžbe prekonať „oklahomský masaker“ (tam zabili výbušninami dvaja útočníci 168 ľudí). Bol pre neprimerané správanie vyhodený z prednášok poézie, písal poéziu brutálnu, obscénnu, desil spolužiačky. Stalkoval, prenasledoval, rozosielal hrozivé SMS. Dostal sa na psychiatriu, odkiaľ okamžite odišiel. A napriek tomu si pokojne zaobstarával zbrane. Legálne. V škole 16.4.2007 zastrelil 2 študentov. Šiel domov, natočil video na fb a uverejnil hromadu fotiek, a potom nerušene šiel späť do školy, kde zabil ešte 30 študentov, ďalších 17 postrelil.

Po jeho čine sa hovorilo o potrebe obmedziť prístup k zbraniam. Zjavne sa len hovorilo…

A predstavte si, teraz sa v Amerike po útoku ďalšieho strelca zasa hovorí o obmedzení prístupu ku zbraniam. Spravili smiešny mierne vyšší vekový limit – aby sa nepovedalo. A hej, dovolili niektorým učiteľom nosiť zbraň…

Mali by sme sa poučiť z tohto príbehu. Prestaňme bagatelizovať a prehliadať ZLO.

Vidieť zlo, počuť zlo, hovoriť o zle…

Hovorme teraz chvíľu o ZLE. Sú zlá, ktoré je môžeme vidieť. A sú zlá pod povrchom. Objavia sa, až keď na ne zameriame pozornosť, keď ich vyhrabeme. Alebo až keď sa stane niečo naozaj zlé…

Koľkokrát sme sa už mali ozvať len vo vzťahu ku tomu, čo sa dnes premieľa? Spomínate si koľko krát sa mediálne hovorilo len o slečne Troškovej? Prečo sme nežiadali odstúpenie premiéra ani raz, ani jediný raz?

Zlom, ktoré sme nechceli dlho vidieť u nás, je nielen „dlhoročné úspešné podnikanie talianskych podnikateľov“, ale i situácia, že tí, ktorí mali rázne konať a zlo zastaviť, mlčali. Ak boli opakovane signály, že s ich podnikaním čosi v poriadku nie je – niektorí jednotlivci na to upozorňovali – potom ktosi pochybil. Napriek údajne podvodnému konaniu dostávali ďalšie a ďalšie dotácie.

Mali by sme požadovať odpovede na otázky – kto ich kryl? A kvôli čomu?

Všetci vinníci toho stavu musia byť potrestaní.

Musia byť potrestaní aj tí, ktorí mali zrealizovať a nezrealizovali previerku slečny Troškovej, či pána Jasaňa. Ktorí ich do tých funkcií nemali nechať nastúpiť bez potrebnej previerky.

Áno, dnes sa tento štát dostal do situácie, že

• nespokojnosť národa už nie je len o vrahoch novinára a jeho partnerky, toto je o koreňoch zla v spoločnosti.
• odstúpenie Kaliňáka preto už nestačí, príliš veľa špiny sa vyvalilo.

„U Kaliňákov“…

Nezdá sa vám zvláštne mlčanie premiéra? Prečo verejne nevystúpi,  nevystúpi v televízii s vyhlásením, že Kaliňák bol obvinený neprávom, nevyzýva preveriť tvrdenia špeciálneho prokurátora Špirka a vyvodiť zodpovednosť?

A ozaj, keby som sa držala na mieste ministra vnútra tej funkcie zubami – nechtami, zrejme by som mala na to sakramentský dôvod. Uvažujete  o tom, čo ho za tých okolností na tom mieste úporne drží?

Nie všetci anjeli sú dobrí…

Presne tak.

Lebo povedzme si rovno – prezident Kiska dnes prekračuje svoje právomoci na všetky strany. Mal by mu niekto povedať, že sme si ho nezvolili za kráľa a že jeho kompetencie sú v tomto štáte jasné, a ním porušované.

Nie som spokojná s tým čo sa deje v tomto štáte, ale veru musím úprimne priznať, že práve náš prezidentský volač po upokojení tie davy pôvodne poštval.

Nuž, mali by sme vedieť rozlíšiť, komu za chrbtom visia pravé anjelské krídla, a kto si ich tam umelo prišrauboval…

Záverom…

Dnes stojíme pred podvečerným rozhodnutím – kde je naše miesto? Ja si myslím, že v uliciach.

Zmena je nutná…

A mali by sme si položiť naozaj úprimne otázku – akú budúcnosť chceme?

Elena   9.3.2018