otvorene

Vločky snehu dievčatko zachytávalo do dlaní. Padali v hustých bielych chumáčoch. Ticho a pokojne krúžili vzduchom. Celý park bol v ich záplave tichý a pokojný. . .

„Opäť sneží“ povedalo dievčatko zamyslene. „A tu pod kríčkom včera už predsa klíčili prvé snežienky, teraz budú ešte chvíľu oddychovať pod snehom…“

Kráčalo pomaly chodníkom v parku. V jednej chvíli zastalo a zadívalo sa na stopy túlavej mačky, ktoré už sneh takmer zavial. Rozbehlo sa za nimi, v kúte parku pod kríkom mačka sedela schúlená. Agátka vytiahla igelitové vrecko s jedlom, prúžkovaná mačka spokojne priadla a obtierala sa jej o nohy. „Papaj, Murka“ pohladkala ju Agátka, kým sa mačka pustila do jedla. Po polhodine kráčalo dievčatko parkom späť. Mačka Murka pobiehala popri nej, chcela si ešte chvíľu užiť jej pozornosť. Pri jednej lavičke sa dievčatko zastavilo, zdvihlo zo zeme akýsi snehom už napoly zapadnutý papierik. Atramentovo modré písmo na ňom sa trochu rozpíjalo.

Agátka ho začala zvedavo nahlas čítať, jemný detský hlások sa jej trochu chvel, ale čítala plynule.

Ach, politická situácia u nás sa mení rýchlejšie ako vietor. A pritom sa nemení vôbec – všetko je to len jedna moc škaredá hra s občanmi. Zaoberáme sa politikmi, ich intrigami a dopadajú na náš život. A pritom nevidíme veci, ktoré sú pre nás ďalekosiahlejšie.

V tejto chvíli dám pár slov tak naozaj, bez masky. Chcete?

Názory niektorých ľudí na človeka s postihnutím sú odsudzujúce – sú presvedčení, že takí ľudia by nemali ani žiť, pretože ich život nemá zmysel a sú len záťažou pre blízkych. Stretla som sa s tým nedávno i osobne, pri článku o zdĺhavom postupe v prípade smrti môjho syna, kedy istý diskutér napísal, že pre môjho syna je beztak lepšie, že zomrel.  Sú skrátka ľudia, ktorí uvažujú v rámci svojich obmedzených predstáv a skúseností – asi ako keď sa dívame na vesmír a obzeráme pritom len hviezdy.

V mojom rannom blogu som dala čas, ktorého mám teraz tak málo, do úvahy o politikoch. Ale v tejto chvíli venujem môj čas a s ním i pár slov človeku, ktorý spravil pre ľudstvo viac než všetci slovenskí politici aj diskutéri dokopy. Bol géniom, dokázal povedať zložité veci jednoducho. Pokladám za varovné a zásadné jeho slová o budúcnosti – a uvažujem, prečo v článkoch o jeho smrti sa ich pripomienky neobjavili.

Hej, Stephen Hawking zomrel.

Ten človek nás naučil veľa. A to nielen o vesmíre, čase, čiernych dierach. Ale aj o nás samých – o našich hodnotách, ich pravosti či falošnosti. Ukázal nám, že život nie je len o „dobrých kartách“, a že ak naozaj úprimne chceme, tak dokážeme naplniť svoje sny i s tými „zlými kartami“. Svojim životom nám pomohol pochopiť, akú cenu má v živote nádej a odvaha ísť ďalej napriek prekážkam, pretože tam v diaľke sa všetko v dobré obráti.

Zanechal nám hlboké posolstvo. Tým že bol nám umožnil, aby sme uvažovali, na základe akých kritérií posudzujeme ľudí, pretože to, čo vidíme len očami, je naozaj klamlivé. Pri povrchnom pohľade by sme videli chlapa na vozíku, ktorému by podaktorí dopriali okamžitú smrť, však to je len postihnutý chudák. V skutočnosti sa v tom pokrútenom tele na vozíku ukrýval jeden z najgeniálnejších mozgov planéty, úžasne vnímavý a citlivý človek.

 Hej, umožnil nám vidieť seba samých, aj s našim pohľadom na svet…

ELENA   Predná Hora, 15.3.2018