otvorene

Kto je najväčším nepriateľom bývalého premiéra Fica? Vedeli by ste odpovedať na túto otázku? Nie, nie je to Sulík, ani Matovič – a kdeže, kdeže, ja už vonkoncom nie.

No tak kto?

To jasne pomenujem práve teraz.

Hlas ulice…

Nuž, je to hlas kadekoho, len národa nie.

Moja vodnárska duša je rebelská, takže revolučné a buričské akcie sú mi blízke. Ale nie takto – toto postávanie národa na uliciach nie je revolúcia, ale jatky. Jatky dôvery v budúcnosť a v zmenu.

Poviem rovno – prišlo mi nevoľno, keď som v správach videla, kto je na tribúne, a akým tónom hovorí (ziape). Nechcem zasa nútene mazať niečo z blogu, takže nemenujem, ani nepíšem diagnostiku osobnosti – ale mohla by som.

Zato vám poviem banánový revúcky príbeh. V časoch goríl a banánov som šla na námestie. Keď som videla, akí „revolucionári“ sa tam postavili, potichu som odišla. Neinak je to dnes. Bez dôvery sa nedá nikam kráčať.

A ak sa na ulicu postaviť pôjdete, myslite na príslovie – kým skočíš, najskôr sa pozri, do čoho skočíš. S davom sa dá veľmi dobre manipulovať…

Za mňa má SMER definitívu…

Stratili moju dôveru definitívne.

Kauza Trošková je pre mňa príliš vážna. Nesúhlasím s bagatelizovaním a ľutovaním „chúďaťa dievčaťa“ – trestný zákon má na konanie, aké predvádzala, určite iné pomenovanie. Ak niekto robí nečestné veci, musí rátať s tým, že raz bude musieť prevziať dôsledky.

A je to nielen Trošková – aj keď je hodnú trošku nad únosnú mieru. Na tom mieste nemala čo robiť od začiatku do konca – a zatiaľ nikto nebol potrestaný za chýbajúcu previerku, ani za jej zvláštny príchod tam.

Hovorme o tom verejne – ako sa v tomto štáte vyberajú ministerské pracovné sily? Veď sa ukázalo, koľko bývalých priateliek má jeden a ten istý „podnikateľ“ umiestnených na ministerstvách. To je ale zvláštna náhoda.

Tu nepomôže výmena ministrov, pretretie z ružovej na zelenú. Možno kopec radových členov tej strany je slušných. Ibaže Pellegrini skončil hneď v úvode, keď sa pri podávaní demisie premiéra s ním zabával. Sú na jednej lodi – a kto by tvrdil opak, klame. Tie úsmevy veľa prezrádzali, viac ako by možno boli aktéri samotní chceli teraz prezradiť.

Nerozumiem, ako Pellegrinimu napadlo, že by sa tam bola hodila hymna – veď ja som už len čakala, kedy odchádzajúci premiér Fico potľapká prezidenta Kisku po pleci, či nebodaj priateľsky plesne po zadku. Arogancia moci – tak by sa dala nazvať tá scénka. A poviem vám, že nič by nenaštvalo národ tak – ani tisíc Sulíkov a Matovičov – ako ten arogantný premiérov výstup.

Znakom veľkosti človeka je pre mňa, ak spraví chybu – že dokáže s pokorou skloniť hlavu. Úprimne si prizná chybu. Nie, pán Fico neodchádzal s pokorou a sebakorekciou, vlastne nám dal najavo, že on neodchádza vôbec. Myslím, že sme sa poučili viac my, ako on.

Čas pokročil, večer som prišla z práce a mám pred sebou ešte veľa práce – tak vám už len prezradím, toho najväčšieho nepriateľa premiéra Fica.

Je to pán Fico sám.

Záverom…

Ach, áno, niekedy sme svojim najväčším nepriateľom my sami.

Ani tisíc Sulíkových a Matovičových pochodov ulicami by tak nepodpílili konár Smeru, ako ten Ficov výstup…

Elena  Predná Hora, 19.3.2018