otvorene

Šedastý závoj hmly kraj halí celý,

úbočia námrazou zima zas bieli…

Titanic topí sa a hudba mámi,

palubou blúdi dav s krásnymi snami…

Kričí tu o zmenu, takto žiť nechceme,

kým sa nič nezmení, do ulíc pôjdeme.

Hlas pravdy zaniká, márne tu ševelí ,

chytá ju panika v tom hroznom veselí,

čo slzy prinesie,

klamstiev tiež bolo dosť,

voda dnu preniká, kryje ju veselosť,

kryje ju naivná viera, že voľbami

necháme všetko zlo a špinu za nami,

pretože zas jedno nevieme pochopiť,

že kto chce slušne viesť, musí sám slušne žiť.

No a tak za vlkmi v barančom kožuchu,

bežíme poslušne sťa slabí na duchu,

za kvapku nádejemeníme budúcnosť.

Hej, ľudia, prestaňte – lumpov už bolo dosť.

Hmla závoj pavučín po kraji stelie,

sneh ticho kryje kraj,  všetko sa belie,

aj blato zakryje, no ono nezmizlo,

pod maskou čistoty sa tu zas kryje zlo.

Buďte sami sebou uprostred davu,

nie kecy z tribún, použite hlavu.

Kam chceme kráčať? Čo chceme mať?

Ozajstnej zmeny sa nesmieme báť.

Ak chceme všetci dôstojne žiť,

k tej pravej zmene treba vykročiť,

nie mejkap packať,  nie v kúte stáť,

spraviť krok dopredu sa nesmieme báť.

Na tú správnu cestu, takú nám treba,

ktorá dá každému prácu a chleba,

istotu, bezpečie,  nad hlavou strechu,

nie vojny bubny, právo sťa kus plechu.

Pre zmenu treba prekročiť prah,

nie výmenu figúr. Čo hráte šach?

Závoj hmly krajinu pokrýva celú,

za vôňou korýt vlci sa derú.

Zapráskať bičom nad nimi nestačí,

keď dlhé roky stojíme v bodľačí.

A tak sa dívam, národ sa háda,

každý chce na hrudi iného hada.

Elena   Predná Hora, 24.3.2018

P.S.: Mám moc rada pieseň Mariky Gombitovej Cirkusový kôň, naozaj moc.

Ach, hej, tá pieseň je príbeh. A takto pokračoval…

„Starý je a v jeho hrive padajú už snehy clivé. Rozblikané svetlá slávy nemenil by za hrsť trávy…“