otvorene

Milujete tie priezračne zlatisté okamihy rodiaceho sa rána, s vychádzajúcim slnkom, tak ako ja?

O čom krajšom záverečný blog tejto jedenástky môže byť, ako o svitaní? Žeby o nejakej úžasnej knihe? Alebo o zmene? Možno o pravde? Žeby o tom všetkom dokopy? Veď hej – svitanie je také mnohovýznamové slovo…

Svitanie…

Vstala som včera nadránom od mojej nočnej práce na chvíľu ku kuchynskému oknu –  prebúdzajúce sa ráno dýchalo na obzor. Trblietavé lúče slnko hádzalo svitaním oblohou. Nesmelo sprvu, lúčik po lúčiku, a potom priehrštiami. Horizont postupne svetlel do belasa, biela, zlatisto žlta – a tak som tam stála, ponorená do toho okamihu.

Menil sa čas – hodiny sa posúvali. Nedávno som prezradila, že som človek letného času, lebo máme viac svetla vďaka nemu. Pracovne mi je to jedno – moja nočná práca trvá odkedy sa zobudím, až kým sa nemusím chystať k autobusu do mojej dennej práce. S malými občasnými prestávkami, keď z vyčerpania musím prepnúť pozornosť pinterestom, občas facebookom. Ale včera som stála a stála v tom pozvoľna vynárajúcom sa slnku a uvedomovala som si fiktívnosť tých všetkých našich ľudských hraníc. Slnko stále vyjde rovnako, zimný či letný čas. Nehrá sa na nič, je prekrásne a silné vo svojej jednoduchosti, však?

Nie, neuvažovala som nad ničím, len som to tak cítila – tak to nejako svitalo vo mne – aký malicherný je náš spôsob života s jeho meraním času na sekundy a milisekundy, s hnaním sa za výkonom, s neustálym náhlením sa za čímsi. Netajím sa sympatiami k „primitívnym národom“ – niekedy je mi smutno z toho, ako veľmi sme sa prírode a tým aj sami sebe odcudzili. Že možnosť len tak sedieť a dívať sa na vychádzajúce slnko je niečo, čo nevyváži žiadna luxusná vila s bazénom. A že schopnosť vidieť a cítiť prírodu je z môjho pohľadu nesmierne cenná, oveľa cennejšia než akékoľvek tituly a verejné posty. Že tie najdôležitejšie veci sú svojim spôsobom úplne jednoduché, také jednoduché…

Počas dňa nebo zošedlo mrakmi. Nie, nebola som v lese, ale moje srdce tam po celý deň kráčalo. V skutočnosti bol môj víkend zdanlivo jednoduchý – písaniepísaniepísanie…

Pred časom som zanechala nočnú prácu, bolo to príliš vyčerpávajúce. Zastavili ma vtedy rozumné argumenty – ďakujem za ne. Vrátila som sa k nej teraz dočasne, pre financie na výcvik v Prahe. Dopíšem ešte tri práce, termín do piatku – a končím s písaním, povedala by som – no celkom pravda to nie je. Apríl je ešte časovo náročný, tri víkendy vzdelávania v Ružomberku k druhej atestačke, musím ju aj napísať medzičasom – a posledný víkend v Prahe na výcviku. V máji zvoľním tempo a píšem knihu, moja predstava je zvládnuť ju za tri mesiace (aspekt dvoch pohľadov pokladám za inšpiratívny, naozaj múdry nápad, mohol by byť prínosný – no cesta k nemu sa volá „krajina bez hier“).

Život je plný paradoxov…

Niekedy sa človek stane hrdinom – len tak, mimochodom. Inak sa ani nedá, podľa mňa.

Už minule (no minule – v blogu Tou cestou, ktorou si šiel 3. – Močiar je prekrásne miesto…) som napísala, že k pokore či vďačnosti, či životnej múdrosti doputujeme až vtedy, keď sa nepokladáme sa pokorných, vďačných, či múdrych. A rovnako to vidím s hrdinstvom. Človek skutočne vyryje brázdu do histórie ľudstva iba bez snahy „byť hrdinský“, len s presvedčením a úprimnou snahou „byť ľudský“. Bojovať za správnu vec, celým srdcom. Milujem tých hrdinov, ktorí nechcú byť hrdinami – a sú nimi. Menia svojou odvahou náš svet k lepšiemu.  Ach, áno, úvaha by sa hodila k slovenskému dnešku, ale ja mám na mysli niekoho úplne konkrétneho – spisovateľa a jeho knihu.

V tomto bode dnešný blog končím.

Možno vám o tom spisovateľovi a v spojitosti s ním aj o tej skvelej knihe napíšem inokedy. Áno, aj zmena a aj pravda k nemu pasujú, o pravde má výrok, nad akým stojí za to pouvažovať.

Čo sa zmenilo? Nerozhodí ma hocičo, nezvyknem sa sťažovať na moju životnú situáciu, aj keď je v niektorých ohľadoch naozaj zlá. Ale v tejto chvíli toho mám dosť. Telefonát mojej právničky – preposlala mi list – vyjadrenie už rok a pol na úrovni Najvyššieho súdu právoplatne odsúdenej osoby, ktorá zabila môjho syna, jej vyjadrenie. Zatiaľ k tomu len toľko – netušila som dodnes, že tak komplikované slovo ako intervenientka sa dá povedať v slovenčine rovnocenne len niekoľkými písmenami – žiaľ, nepublikovateľnými. 

Sľúbila som tento týždeň blog o zdravotníctve, a slovo splním.

Spisovateľ i kniha sú stále úžasné – tak vám aspoň prezradím, že ide o Jevtušenka a jeho knihu Neumírej před smrtí…

Záverom…

…do šedých oblakov sa pretavili sny…

Elena    Predná Hora, 26.3.2018