otvorene

Dievčatko ticho kráčalo parkom. Sneh sa takmer roztopil, už len kde tu jeho drobné zvyšky prerážali suchou trávou. Namiesto vetrovky sivomodrá vesta, citrónovožltý šál však ešte stále prehodený okolo krku.

Na konári stromu neďaleko lavičky, na ktorú si dievčatko sadlo, poskakoval vrabec. Vtáčik bystro sledoval očami každý pohyb v okolí. Podchvíľou potriasal krídelkami, akoby sa rozhodoval, či má vzlietnuť.

Dievčatko vrabca chvíľu pozorovalo. A zrazu mu zrak padol na zem, medzi koreňmi stromu bol akýsi malý čierny zápisník. Skutočne ležal zápisník pod stromom, medzi jeho koreňmi? Fúha, čo to je? Dievčatko zvedavo vstalo a podišlo bližšie.

Agátka strčila drobnú rúčku medzi korene. Vytiahla po chvíli ten predmet vonku. Naozaj zápisník. Ktohovie odkedy tu ležal, bol taký vyblednutý a ošumelý, akoby sa tu ukrýval najmenej sto rokov. Povrch mal trochu obdratý, od častého používania…

Dievčatko sa vrátilo späť na lavičku. Zápisník pohladilo jemne, jemnučko, očístilo z neho prilepené lístie.

A potom ho otvorilo. Ach, drobné písmo vo vnútri akoby žilo svojim životom začítala sa do príbehu…

Žijeme svoj obyčajný život

Motto:

„Je taký deň, zdanlivo obyčajný, a predsa naň spomíname po celý život.“

                                                                                    (Mamin príbeh)

Baba Jaga  zliezla z prípecka. Pomaly krivkajúc sa postavila k vyhasnutej peci, pravú ruku dala na chrbát a narovnala si boľavé kríže. „Ach, kríže moje jak dva snopy“ sťažka si vzdychla.

Zazívala hlasno.

„To zas bola noc. Vlci vyli ako besní, ani spať sa tu nedalo. Veď počkajte, darebáci“ zahrozila kostnatou rukou. A podľa jej výrazu pritom – no, málokto by chcel byť v koži tých vlkov.

Ešte raz si hlasno zívla.

„Nič sa nedá robiť, je ráno“ zašomrala si, nohy vsúvajúc do vydratých papúč. Otvorila okenicu, do chalúpky zvedavo vbehli lúče vychádzajúceho slnka. Zatriasla hlavou, rozstrapatené vlasy prihladila rukami. Aj vestu a halenu od zvyškov slamy otriasla.

Zívla si do tretice.

„Musím sa vody napiť, nech sa preberiem“ pokývala hlavou „zvečera si radšej skôr ľahnem, aby som dnešnú nevydarenú noc dospala. A vlčiskám tŕnie a bodľačie na noc po celej lúke vyčarujem, aby tu nemohli lietať a zavýjať.“

Z plechového vedra vody si naberačkou k ústam podniesla, chlipkala ju pomaly.                                       „Fuj, aká je teplá“ znechutene zvyšok vody do vedra chcela vrátiť, no ruka sa jej zatriasla a tak ho na dlážku vyliala. Znechutene rukou kývla a prázdnu naberačku zakvačila na kraj vedra.

Sťažka si sadla na stoličku, hlavu podoprela rukami a chvíľu len tak sedela, oddychovala, podriemkavala.

Za dverami čosi zamraučalo, strhla sa baba Jaga.

Otvorila dvere, dnu vbehol veľký čierny kocúr. A s ním slnečné lúče, skackali zvedavo kade-tade. Rýchlo zabuchla dvere.

„No, kde si bolo toľké časy, kocúrisko? Divná to bola noc, vlci tu vyli ako nikdy doteraz. Ani spať som nemohla“ posťažovala sa mu.

Kocúr chápavo zamraučal, obrovskými sírovo žltými očami zasvietil a babe Jage sa o sukňu obtrel.

„Tak veru, vidíš, bude to dnes dlhý deň, už radšej keby večer bol“ vzdychla si túžobne.

Kocúr zamraučal a vyčkávajúco sa na ňu zadíval.

„Veď hej, voľačo zjeme, tej hubovej polievky nám odvčera zostalo v hrnci“ prikývla. Z veľkého liatinového hrnca na peci mu do misky črpla. Aj sebe nabrala za tanier a zvyšok ešte kocúrovi do misky vycedila.  Jedla nenáhlivo, bez veľkej chuti. Kocúr svoju polievku schlípal raz-dva a teraz nedočkavo očami svietil o ďalšiu porciu.

„Na, dám ti aj túto“ vyliala mu do misky vyše pol taniera. „Ja si na cestu chleba vezmem a keď sa vrátim,  v peci rozkúrim a dačo uvarím potom. Máme pár netopierích krídel a aj žihľavy trochu nazbieram.“

Obtrela si rukou ústa.

„Ach,“ zívla si opäť „veru by som si ešte ľahla a oddýchla. Lenže treba na bylinky ísť a dačo aj uvariť musím. Slnko už vyšlo…“

Vzdychla si ospalo, prikyvovala strapatou hlavou. „Nedá sa nič robiť, bylinky treba.“

Papuče vymenila za vydraté topánky, zásteru s veľkými vreckami si zapásala, kus chleba do vrecka strčila,  tmavosivú kožušinovú vestu na seba navliekla (taká čudesná farba, ktožehovie z čoho ju kedysi vyrobili?).  Luskla prstami, košík z kúta pri okne jej do ruky skočil. Domček na kuracej nôžke sa k zemi sklonil, baba Jaga na lúku vyšla. Kocúr vykračoval popri nej, tichý a spoľahlivý ako tieň.

Po pár krokoch sa otočila späť k domu, príkazy dať mu chcela, no potom rukou kývla, veď domček na kuracej nôžke za tie časy čo v ňom žije dobre vie ako a čo má robiť – všetko vo vnútri strážiť a nedopustiť, aby dakto cudzí do neho vošiel.

Elena  Predná Hora 30.3.2018