otvorene

Mám rada ľudí, ktorí sú ako kubánske pomaranče. Poviem vám, že prečo. Že už cítite tú dnešnú pomarančovú vôňu?

Hm, nebude to len o pomarančoch. O čom ešte? Prezradím vám, že prečo lepšie pešo do pekla, ako rýchlikom do BB. A ešte o kadečom, dnes naozaj o kadečom.

Už cítite tú dnešnú pomarančovú vôňu?

No tak dobre, možno je aj pomarančovo-mandarínková. Mne silne asociuje s Vianocami. O to viac, že na okne spálne mi kvitne práve teraz vianočná ruža. Je to jej domov už tretí rok. No a čo – však „ducha Vianoc“  by sme si mali uchovávať po celý rok. Tak vianočnej ruži doprajem jej vianočnenie. Kvitne prekrásne – a zvláštne je, že žiarivo červeno sa sfarbila náhle, práve 4.4., v deň štvrtého výročia pohrebu môjho syna. A pre mňa je to vzácnejšie, ako keby kvitla na Vianoce.

Oranžová kvapka dúhy…

Pre mňa – ako vidíte – sladká a voňavá farba. Popri pomarančovo-mandarínkovej aj mango, áno, áno, áno. Vo všetkých podobách. Aj plameň dračieho dychu mi táto farba pripomína. A plamienok sviečky, pretože svetielka ma priťahujú ako svätojánsku mušku.

Mám rada jej teplý tmavší odtieň, prírodný, terakotová sa to tuším volá? Kupovala som v tej farbe často oblečenie deťom, aj Maroškova mikina, ktorú mám, je presne v takej farbe. Nosievala som tú farbu i ja – keď som mala vlasy v nejakom červenom odtieni, pri blond farbe nie (väčšinu života som chodila s farbou prírodný blond či zlatý blond, veru).

Ľudia ako kubánske pomaranče…

Hm… Občas spomínam s nostalgiou na pravé kubánske pomaranče. Pamätáte si na ne? Mali tmavšiu pevnú šupku, nepútali vzhľadom, ale boli sladučké ako med, nádherne voňavé. Dnešné pomaranče, krikľavooranžovou síce upútajú zrak z diaľky, ale chuťovo sa im zďaleka nevyrovnajú. Presne takých ľudí mám rada – ako kubánske pomaranče. Nie nápadných, ale vnútorne úžasných, hlboko ľudských.

Aj dnes som takých ľudí postretala zopár cestou z Ružomberku.

Prečo lepšie pešo do pekla, ako rýchlikom do BB?

Ach, cestovať z Ružomberku cez víkend…

Najskôr vlakom na úplne opačný smer, do Vrútok, lebo tam je vlak tým správnym smerom, na BB. Podľa času príchodu mal byť medzi jeho príchodom a odchodom autobusu rozdiel viac ako štvrť hodiny. Nebol, videla som len v diaľke odchádzajúci autobus – a perspektívu putovania pešo do kopcov s taškou i NTB.

Vitajte v dobe celoživotného vzdelávania. Nemajú to dobre skoordinované, tí železničiari. A hlavne štát nie – k tej myšlienke sa vrátim inokedy.

Putovala som pešo z Červenej Skaly. I tam boli „kubánske pomaranče“ – šofér s busom zastal, že ma čakal, čo sa stalo. Akýsi neznámy pán mi chcel pomáhať stopovať, aby som nešla pešo. V kopci ma po cca hodine a pol putovania vzala jedna známa a doviezla ma až domov.

Niečo som si pri tom pešovaní uvedomila, takže aj rozumiem, že som to mala dnes vidieť a pochopiť. Súvisí to úzko s tými pomarančmi.

Záverom…

Ak chcete kubánske pomaranče, vyberajte kubánske pomaranče.

Elena   Predná Hora, 8.4.2018