otvorene

Kto z nás netúžil byť dobrým rodičom?

Keď má človek deti, snaží sa im vštepiť tie pravé hodnoty. Dobro, láskavosť a úžasných hrdinov ako životné vzory. A potom celý hrdý sleduje, ako sa tie ideály prejavujú v ich krokoch a vedú ich k životnému šťastiu. Ako hovorí Edgar Cayce – ideály utvárajú náš život. Pomáhajú nám prekonávať každodenné ťažkosti a voliť správne rozhodnutia.

No poviem vám – nie som ideálna mama.

Veľké vzory mojich detí…  

Niečo o mojich životných vzoroch som vám už v blogu prezradila – do svojho srdca som vpustila Rúfusa, Einsteina, Vodičku, Betty Mc Donnaldovú, Jana Šmída a mohla by som ešte chvíľu pokračovať.

A vzory mojich detí? Dievčatá som sprevádzala postupne časom plyšákov všetkého druhu, morských panien, Supermana, ale stratila som sa neskôr v mnohorakosti ich seriálového sledovania. Možno že oči mamy vidia svoje deti očami detstva po celý život…

(Musím sa vám v súvislosti s tým priznať, že cestou z tatranskej trojdňovej porady som nakupovala v Poprade v úžasnom sekáči – najstaršej Kike tričko, prostrednej Svetlanke plyšáka „Hello Kitty“ a najmladšej Jazmínke kľúčenku plyšového sloníka. O prekrásneho sloníka skoro vznikol boj, a s „Hello Kitty“ dieťa nadšene tancovalo.)

Nuž tak.

Dnešným ránom…

Cestou do práce v buse viedli sme dnes debatu s Kikou o hrdinoch a ideáloch. Dieťa ma požiadalo o podporu jej „naj“hrdinu. Lucifera – vraj by som mohla podpísať petíciu, aby pokračoval štvrtou sériou. Popis kladov hrdinu ma síce nepresvedčil o potrebe jeho ďalšej existencie, ale sú na tomto svete aj horší, tak čo by nie Lucifer…

A potom som zauvažovala aj o hrdinoch mojich dvoch mladších dcér. Moja popoludňajšia otázka doma znela „dievčatá, kto je pre vás ideálny hrdina?“

Jazmínka sa zasmiala „Deadpool, mami“ (panebože, kto to je preletelo mi hlavou – kebyže ja začnem sledovať filmy a seriály, to by bol pre mňa úplne nový svet. Občas s deťmi sedím pár minút v detskej izbe, keď sledujú niektoré seriály – ibaže zriedka). „Nie Beebo“? uisťovala sa moja najstaršia. „Nie, kdeže“ Jazmínka sa zjavne bavila (na toho hrdinu sa musím pozrieť). „Ukážeš mi ho?“ – šla som na vec rafinovane. Musela som nasadiť veľa síl po splnení priania, aby som povedala „no, a čím je pre Teba inšpiratívny?“ „Slovníkom“ kontrovalo pohotovo najstaršie dieťa – a obe sa besne rozosmiali. Teda to asi nebude ten pravý vzor, na jeho slovník sa iste radšej nepýtať – zavzdychala som v duchu.

Čo som to za vzory svojim deťom vštepila do života? Snažila som sa o humor, čestnosť a láskavosť – a tu Lucifer, Deadpool…

„No a Ty, Svetlana, kto je Tvoj hrdina“?“ chopili sa okamžite obe psychologickej iniciatívy voči Svetlanke, ktorá v kuchyni vyrábala limonádu z ovocia. „Paloma, či Hello Kitty“?

„Nie, kdeže“ povedalo cnostne moje najvyššie dieťa. „Môj najväčší hrdina je moja mama.“

Ha, zahrialo ma pri srdci. Hneď som podrástla o pár centimetrov – a moje sebavedomie o dva metre. No prosím – to sú tie správne ideály, moje zlaté dieťa.

„To čo si vyviedla, Svetlana, keď sa mame tak líškaš?“ a „Čo potrebuješ od mamy, Svetlana?“ zaznelo dvojhlasne sestersky. Jazmínka spravila rýchlo aj polobrat od Deadpoola „veď mama je predsa, Kika, jeden aj z mojich hlavných hrdinov“ dodala s milým úsmevom.

„Hm, veru, dievčatá, prechod od Lucifera a Deadpoola ku mame ako hlavnému hrdinovi by mal byť rýchly, bezvýhradný a trvalý“  dodala som pobavene.

Spoločne sme sa rozosmiali.

Záverom…

Ach, áno, niet nad správne životné ideály a hodnoty našich detí.

Elena  Predná Hora, 18.5.2018