otvorene

Ako som od Osudu včera dostala úžasný dar – koňa? Prekrásneho, ozajstného, živého koňa?

Hm, chceli by ste to vedieť?

No veď dobre.

O tom, aj o kadečom inom v skorom ráne zo včerajška v záverečnom jedenástom blogu Úsmevov. Pretože tie chvíle sú úžasné…

Osud nám vysiela rôzne signály…

Obdarováva nás. Ak kráčame tým smerom, aký je v súlade so Zámerom sveta.

Mňa intuícia včera vytiahla na huby. A tak som prebúdzajúcim sa ránom kráčala k lesu. O chvíľu som už pre skrášlenie rána na facebook nahodila tri štvorlístky, ktoré som motivačne od Zámeru sveta dostala.

Potom aj zopár drobných kuriatok – aspoň na praženicu za hrsť nazbieram a pôjdem domov, povedala som si v duchu. Ale cítila som, že mám vykročiť ďalej – tak som šla lesom a na kraji lúky som v diaľke zbadala koňa.

Koňa – živého, krásneho, pokojne sa pasúceho.

Mustangy sa u nás nepremávajú, tak som  zauvažovala o verzii, že by to mohol byť Šarkan – stratený kôň z neďalekej dediny Muránska Huta z minulého roka. Ale ten by zimu v lesoch neprežil – zavrhla som ten nápad. Tak čo je to za koňa?

Bol tam tak sám.

Hmmm, určite mi ho poslal Osud. Vezmem ho teda domov.

Fotku i nápad mi facebookoví priatelia ihneď olajkovali. Čo tí ľudia nespia takto skoro ráno? Alebo aspoň nejdú do lesa, keď už sú hore?  Tiež mohli mať koňa…

Prikročila som k realizácii nápadu…

Ibaže keď som zišla ku koníkovi, zistila som, že neďaleko za stromami je i zopár ďalších koní. Celé stádo.

Ach, nie, Osud nebol taký štedrý, že mi ich toľko poslal. Boli v ohrade.

Tak som chvíľu nosila hrste ďateliny, jemnej trávy a náramne sme si s koňmi porozumeli. O chvíľu prišiel i Karol (majiteľ koní) a „môj skorodar Osudu“ zahnal späť do ohrady.

Čo už.

Nie, nemám ťažké srdce na Osud za toho koňa…

Prejavil ochrannú ruku o chvíľu…

Srdiečko z kremeňa som v kopčeku zbadala. Ktosi tam vysekal liesku. Oprela som sa rukou o kopček, aby som sa poň natiahla – a vedľa ruky som zaregistrovala pohyb. Cúvla som trochu – vretenica, s tmavou kľukatou čiarou tiahnucou sa jej chrbtom. Tak som kameň opatrne vzala palicou nabok (hm, objavíte ju?).

A ešte druhý, nádherne srdiečkový kameň mi nemu o chvíľu pribudol. Hej, ja sa viem vytešovať z takýchto maličkostí, srdiečkový kameň je pre mňa viac radosti ako drahý šperk. A Osud to dobre vie…

Záverom…

Nuž áno, nestáva sa každý deň, že nám Osud daruje koňa – aj keď len na chvíľu, pravdaže…

Predná Hora, 17.6.2018

P.S.:

Kone sú v mojom srdci hlboko…  Od detstva. A môj syn Maroško miloval kone tak, že to bolo jedno zo slov, ktoré bol ochotný povedať – kóóóóň.  Moc mi chýba, blíži sa 19. júl, deň jeho narodenín – myslím na to. Predo mnou sú tri dôležité cesty – teraz do mesta, kde som ešte nikdy nebola – Žiliny, budúcovíkendová – pražská, výcviková, a potom najdôležitejšia, možno česká.

Áno, fotky sú moje – zo včerajšieho rána.