otvorene

 O rôznych tvárach Boha som uvažovala vo víkendovom popoludní.

Koľko tvári má Boh? Aký naozaj je? Môžeme každý vidieť jeho tvár rovnako, alebo ho vnímame jedinečne, každý inak – v zmysle nejakého osvietenia, podobne ako o tom napríklad hovorí Budha?

Cez víkend mal meniny Daniel – to je pre mňa zvláštne meno, možno vám neskôr aj vysvetlím, že prečo. Osud mi skrížil plány s odchodom do lesa najskôr búrkovým tatranským počasím, a teraz ešte pracovnými povinnosťami až do konca mesiaca. Tak vám o tom víkendovom uvažovaní o tvárach Boha niečo poviem – aj keď neviem, či dokážem jasne vyjadriť všetky tie pocity.

Keby nebol štvrtok, nebol by víkend…

U mňa to platí dvojnásobne. Dám to tu otvorene. Štvrtkové narodeniny môjho syna ma rozhodili, tie dve devätnástky boli na mňa priveľa – a tak som v hĺbke lesa „u partizánov“ podvečer nariekala. Mrholilo, plakala som a v jednej chvíli som sa rozkričala na Boha, prečo zabil moje dieťa, a nie radšej mňa. A v tej chvíli sa v tom daždi naplno zhora pomedzi stromy rozžiarilo slnko. V tej temnej šedi prenikalo len smerom ku mne. Okamžite ma to upokojilo. Bol to hodne zvláštny zážitok, .

Teraz vám porozprávam víkendový príbeh…

Tíško, úplne potichu sedíte, slnko sype zlatisté svetlo, pred vami sa vlní obrovská plocha zlatožltej trávy. A v rovnakom rytme šumí lístie na stromoch dychom vetra. Nebom plávajú páperové oblaky, len sa tak do nich ponoriť. Hlboký pokoj preniká krajinou. Cítite tú energiu, ktorou je všetko navzájom hlboko prepojené. Svet je presne taký, aký má byť v tej pravej verzii sveta.

A predsa kdesi vo svete práve v tej istej chvíli zúri vojna, ľudia zažívajú bolesť, deje sa kadečo zlé. Preto v pozadí všetkej tej pohody víri otázka – naozaj musí byť vo svete toľko utrpenia a nečestnosti?  Niektorí hovoria, že keby nebolo zla, nevážili by sme si dobro, vlastne by sme ho ani nerozlišovali. Majú však azda len kvôli tomu, aby sme si viac vážili pokoj a dobro, umierať kdesi živé bytosti – ľudia, zvieratá, stromy?

Nie, myslím, že nás to má aj naučiť neprizerať sa mlčky a za dobro dokázať odhodlane aktívne bojovať. Niektorí hovoria, že veci sa takto mali jednoducho stať, ako sa dejú – a vedie ich to ku pasivite. Ja hovorím, že ak sa niečo stane, nemá to viesť ku zvaleniu zodpovednosti na Osud,  ale k tomu, aby sme dokázali aktívne stáť za spravodlivosťou. Aby každý prevzal zodpovednosť za svoje konanie, aj páchatelia zlého skutku, lebo to vedie ku náprave rovnováhy sveta.

Podľa mňa potrebu vyrovnať rovnováhu dobra a zla cítia vnímaví ľudia veľmi intenzívne najmä v zlých časoch. Neviem, či poznáte modlitbu spísanú rabínom Baeckom v roku 1946, ktorá začína zdanlivo paradoxne – slovami „pokoj ľuďom zlej vôle…“, a končí prianím, aby v závere všetkého utrpenia a hrôzy mohli všetci žiť opäť ako ľudia s ľuďmi…

Je to moc múdre podľa mňa, ľudia dobrej vôle pokoj majú a je treba ho priať tým, ktorí ho nemajú… Táto myšlienka má veľký dosah smerom ku rovnováhe dobra a zla, a dáva nám odpoveď i na otázku, prečo by sme mali prestať tárať o karme.

Rôzne tváre Boha…   

Niektorí hľadajú Boha v múdrych knihách, chrámoch a putujú za ním na vzdialené miesta, hľadajú ho v nebi, či v sebe samých. Iní majú pocit, že ho už našli a v jeho mene hlásajú svoje pravdy. Je to však Boh, čo ich vedie zabíjať iných v mene svojej idey? Chce po nás, aby sme kráčali cestou utrpenia, či ho kamsi nasledovali? Nemyslím. Boh pre mňa nie je dobrácky pán, ktorý nám usmievajúc sa kýva, či varovne hrozí. V jednej chvíli Boha prestaneme hľadať – nie preto, že sme stratili nádej, že niečo nájdeme, ale preto, lebo sme pochopili, že prečo ho nepotrebujeme hľadať…

Je to pre mňa prežitie jednoty, pretože tým si uvedomujeme hlbokú prepojenosť všetkého. Môžeme ho vidieť v letiacich oblakoch, zvlnenej lúke, zlatožltom motýľovi poletujúcom okolo nás, v dúšku studenej vody, ale i v babke kráčajúcej s paličkou do obchodu, či v túlavej mačke sediacej pri ceste – a vnímať sa ako súčasť toho všetkého, len to tak cítiť, bez potreby tomu porozumieť.

Životné poslanie…

Bojovať za niečo znamená predovšetkým tvoriť – a nie boriť. Hej, životné poslanie, ja presne viem, o čom to moje je – a dalo mi to k nemu teraz ďalšiu silnú informáciu. Uvedomíme si v jednej chvíli dôležitosť zmysluplného spoločenstva – i o ňom som uvažovala počas toho minulosobotňajšieho popoludnia, sediac v tej zlatožltej záplave. Génové kľúče, moja kniha  s novou lekciou – viedla ma k úvahe o toooľkých veciach – o spoločenstve, v akom má zmysel zdieľané vedenie, o náhodných prielomoch a správnom načasovaní, kozmometrii, Midasovom dotyku, vcítení, jednoduchosti, aj o svetlonosičoch a strážcoch sveta. Začína sa mi to skladať postupne do mozaiky – vám možno pripadá toto všetko zvláštne a nepochopiteľné, ale mne to dáva hlboký zmysel.

Nezmeníme svet sami, môžeme konať len v rámci svojich možností a dôležité je spájať sily s inými. To bola myšlienka, ktorú som potrebovala prijať – uvedomila som si práve v tejto chvíli.  Presne viem, čo mi to chce povedať – že svoje poslanie nemám realizovať sama. Už nejaký čas mi to Zámer sveta zážitkovo ukazoval, ako spojenie síl v otvorenom liste hýbe veci dopredu – je to úplne iné, ako bojovať za niečo sám. No ja zápasím s hlbokou nedôverou – viem dôverovať aj byť úprimná, za moje hradby však teraz neprenikne nikto iba tak. Moja dôvera je príliš cenná. Mám v živote len málo ľudí, ktorým naozaj dôverujem, čestných a spoľahlivých, každého ďalšieho človeka by som si dôkladne preverila, nakoľko pevne, spoľahlivo a vytrvalo dokáže stáť pri mne. Dôveryhodnosť je pre mňa veľmi cenná,  rovnako ako pokora. Viem, že ak niekto nie je pokorný a nemá úctu k iným, nie je ani hodný dôvery.

Čakám na ďalšie informácie v Génových kľúčoch, aj koincidencie. Trpezlivosť a potrebu čakať mi ukazovali i karty, ktoré sme si po dlhej dobe s mojim najstarším dieťaťom vykladali. Nepotrebujem čakať trpezlivo, lebo si ani nehovorím, že musím čakať, jednoducho len nechávam čas plynúť. Je to presne ako s tým Bohom, hľadáme len to, čo sme nenašli…

Daniel…

Hm odtiahnem záves na tej spomienke aj pre vás? Dobre.

Meno ukryté v mojich spomienkach. Môj syn Maroško mal byť Daniel pôvodne –  dvom starším dcéram vybral meno manžel, ja som sa prispôsobila. Pri treťom dieťati som chcela vybrať meno ja – Šimona manžel kategoricky odmietol, s Danielom nakoniec súhlasil. Syn sa ale narodil predčasne, rodiacu ma prevážali do iného okresu, lebo nemocnica nemala inkubátor – a tak pred podaním narkózy pred sekciou sa ma opýtali, ako sa bude dieťa volať. Maroško, bude to Maroško – povedala som náhle. A po priveľkej strate krvi som upadla do hlbokého bezosného spánku, ani som nedokázala vstať k telefónu, takže v čase neexistujúcich mobilov až po dvoch dňoch všetci zistili, že nie je Daniel. Viem, moje dieťa si meno vybralo samo.

Záverom…

Vždy znovu ma fascinuje, ako sa k nám veci koincidenčne dostávajú – vždy nejaký úlomok poznania, ktorá nás zasa posunie ďalej. Zakaždým sa mi v takej náhodne nenáhodnej chvíli zjaví tvár Boha – nie, nie je to prst, ktorý nás niekam tlačí – je to ruka, ktorá ponúka smer…

Elena  24.7.2018