otvorene

Niekedy nás ovplyvňujú veci hlboko – a my si ani neuvedomujeme, nakoľko zásadne nás môžu ovplyvniť. Dnes večer o takých veciach.

Tak je to i so spôsobom pôrodu.

To, akým spôsobom príde dieťa na svet a aj skutočnosť, ako sa s ním narába po narodení bezprostredne,  môže zanechať stopy na celom jeho ďalšom živote. Prezradím vám, že sme v DELTE (našej pražskej konštelatérskej skupine, vedenej Vojtom Frančem) na minulom stretnutí pracovali okrem iného práve s touto témou. A moc zaujímavé veci nám vyšli. Zaoberali sme sa tým, ako životom prechádza dieťa v závislosti od spôsobu pôrodu a od toho, či mu je umožnený bezprostredne po pôrode stabilný kontakt s mamou, či s ňou zostáva. Poviem vám, moc ma prekvapili tie zistenia – nakoľko intenzívne zasahuje takáto okolnosť do nášho prežívania a správania celoživotne.

Vojta o tom napísal krásny článok na jeho stránke, tak tu tie múdre veci nejdem prepisovať, ak chcete, nájdete to celé na

https://ografologii.blogspot.com/2018/06/typ-porodu-jeho-vliv-na-dusevni-vyvoj.html

Myslím, že je to všetko kdesi naskladané pred začiatkom nášho života…

Vlastne som o tom presvedčená čoraz viac. Netajím, že prijímam koincidencie, nenáhodné náhody, objavujúce sa v živote ako niečo, čo nás posúva dopredu. Ak dokážete vnímať ten tichý hlas svojej intuície, ktorý vám niečo šepká, rozhodne to urobte. Ja sa tým riadim.

Počas obedňajšej nedeľnej prestávky minulovíkendového pražského výcviku som preto šla do kníhkupectva, chodila a brala som do ruky knihy. Nebolo to stále ono – až keď som sa v jednej chvíli sústredila na otázku „kam“? prišla som ku poličke, siahla som po jednej knihe a vedela som, že to je presne to kvôli čomu som tam prišla. Pozrela som si názov, jasné. Vliekla som tú obrovskú knihu a fascinuje ma, ako mi umožňuje pochopiť veci. Som kdesi na jej začiatku, a je hodne hrubá. Dáva jasné odpovede na toľko mojich nejasností a otázok – píše sa v nej o takých zvláštnych veciach ako aurických vláknach, štvormonáde, čiernej a bielej línii – až sa mi zatajuje dych a kladiem si otázku, prečo práve teraz mi prišla do rúk. Napíšem o tom viac po jej prečítaní, možno v záverečnom jedenástkovom blogu Tou cestou…

Vlastne vám o tom píšem preto, lebo sa v tejto chvíli sama zabávam na tom, ako prehlbovanie našej dôvery k nenáhodnosti a pokora k vedeniu niečím vyšším pre nás otvára poznanie. V tom je naša možnosť voľby osudu – že dokážeme rozpoznať koincidenciu a aktívne ju nasledovať. Sú to hodne zvláštne veci…

A tak možno i ten vyššie spomenutý spôsob pôrodu sme si kdesi pred narodením vybrali, aby sme mohli prejsť určitou konkrétnou cestou.

Záverom…

Zvláštny večer je dnes, neviem prečo, mám taký pocit – niečo dôležité a dobré sa odohralo, posun dopredu prinášajúce – sama neviem čo. Mám takú pokojne radostnú náladu, že úprimne k vám z dlaní fúkam iskričky radosti a šťastia – a ukážem vám ešte niečo nádherné.

Obraz – nemaľovala som ho ja, pravdaže, ale náš konštelačný lektor Vojta Franče pred časom. Je to prekrásny obraz, však? Vojta maľuje úžasne.

No pre mňa je ten obraz – ako som zistila minulovíkendovo – hlboko, hlboko, hlboko symbolický. Tvorí jeden môj dávny osobný príbeh. Viac neprezradím, pravdaže.

Prajem vám večer plný vnútornej pohody a pokoja.

Elena   Predná Hora, 29.6.2018

Fotografia je moja, autor obrazu je Vojta Franče, uverejňujem s jeho súhlasom.