otvorene

Kto sú to Legendy?  Jánošík, Ján Hus, Giordano Bruno… Aké meno by ste medzi ne zaradili vy?

Legenda koná hlboko pravdivo – ukazuje správny smer, od ktorého sa spoločnosť kdesi odklonila. Dáva jej tým morálnu facku. Nastáva zrod Legendy. A tým v dejinách ľudstva čosi mení…

O Legendách a o ceste k nim dnes v záverečnom blogu tejto jedenástky.

Naozaj niekto z tých, ktorí sa stali Legendami, túžil skutočne stať sa Legendou?

Ach, nemyslím si, že ktokoľvek z nich sa chcel stať Legendou. Je to irónia osudu, že sa Legendou stávajú práve tí, ktorí po tom nijako netúžia. Chcú žiť svoj malý ľudský život, úplne obyčajný. Napriek tomu sa však postavia na ten zvláštny piedestál – a kráčajúc k nemu zanechávajú krvavé stopy na svojej ceste…

Legendy sa nerodia samé pre seba. Idú svojou cestou osamelo, no kopú za iných. Vzdajú sa v rámci toho aj vlastného života – vždy ho nakoniec obetujú. Práve svojou smrťou sa stali legendami Jánošík, Ján Hus, Giordano Bruno, alebo Palach. Viem, že u Jánošíka by podaktorí rozprúdili polemiku, no nepochybne je legendou. Poslední traja menovaní majú čosi spoločné – spája ich oheň. Bojovali za ideály, pravdu a spravodlivosť, chceli zmeniť svet k lepšiemu. Zanechali v ňom hlbokú stopu. Ako sa cítili, keď šli na smrť? Niekedy o tom rozmýšľam.

Legendy konajú pre ľudstvo, alebo pre tých, ktorí v našom srdci zakorenili najhlbšie. Pre tých, ktorým môžeme úprimne povedať „si najlepší príbeh môjho života…“. Lebo tí sú pre nás natoľko cenní, aby sme v ich mene urobili čokoľvek.

Aj sa stali Legendou…

Ako sa stávame Legendou?

Istým spôsobom je budúcnosť spoločnosti hlboko prepojená s osudmi jej členov. Utrpenie niektorých skupín ľudí v spoločnosti tej mlčiacej väčšine pripadá zanedbateľné. Mnohí si hlboké vzájomné prepojenie neuvedomujú, smrť jednotlivca či nespravodlivosť v jeho živote im pripadá nehodná povšimnutia. No sú ľudia, ktorí vedia, že aj taká nespravodlivosť pokriví čosi v chode celého sveta, a že to treba narovnať. Cítia to v hĺbke svojho srdca – a nemôžu inak, len sa pokúsiť narovnávať pokrivené.

Možno hrejivý plamienok nesú vo svojich dlaniach – horiace srdce ako Danko zo známej Gorkého pjesy, ktorým chcú svetu priniesť svetlo lásky. A možno vzplanie ich plameň ako živá ľudská pochodeň, aby svojou žeravou žiarou vypálili znak dobe a spoločnosti. Chcú zmenu k lepšiemu pre tento svet.Každý krok je pre nich zraňujúci ako chôdza morskej panny na suchej zemi, prenikavo bolestný – no kráčajú až do konca. Pretože niekedy sa spoločnosť nepreberie inak, ako svetlom ich plameňa.

Tak sa rodia Legendy.

Legenda…

LEGENDA je príbeh, ktorý nekončí s jeho tvorcom. Žije ďalej svojim vlastným životom. Nesie odkaz. Rozpráva tým, ktorí prídu po nás, o tom, že raz, kedysi…

Morálne otrasie spoločnosť a prinesie zmenu v jej pohľade, prístupe, postojoch.

Legendy menia svet.

Záverom…

Niekedy sa stávame Legendami…

Elena      Predná Hora, 2.7.2018

P. S.:

Mám moc rada pieseň Mariky Gombitovej Cirkusový kôň, naozaj moc. Úryvky z nej som dávala v jedenástke blogov Cirkusový kôň.

Ach, hej, tá pieseň je príbeh. A takto končí…

„A len farbe a len farbe chce sa plakať, chce sa plakať…“