otvorene

Spotrebu na dlh máme. Nejde o zadlžovanie jednotlivcov, ani o štátny dlh, ale o míňanie zdrojov, ekologický dlh – ako nás informoval podľa údajov TASR článok Oddnes žijeme na ekologický dlh…  Ide o prírodné zdroje, ktoré naša planéta dokáže obnoviť za rok.

Pravdou je, že „veľkosť dlhu“ závratným tempom rastie. V roku 1970 obnoviteľné prírodné zdroje ľudstvo vyčerpalo 23. decembra, v roku 1980 3. novembra, v roku 2000 4. októbra a v roku 2015 poskočil tento termín na 13. august. Spomenutý článok uvádza, že v roku 2018 žijeme „na ekologický dlh“ už od 1. augusta.  Nie všetci rovnako, pravdaže, Také USA žijú na ekologický dlh už od 14. marca, Nemci od 1. mája, Katar a Luxembursko už od februára. Na naplnenie svojich potrieb by sme potrebovali 1,7 planéty Zem.

Naozaj sme ako ľudstvo takí ľahostajní k vlastnej budúcnosti?

Nadmerne plytváme energiami a zdrojmi, vyhodí sa až tretina potravín, pribúda emisií. Sme pohodlní prejsť pešo i pár desiatok metrov do obchodu. Nie táto planéta sa rúti do záhuby, to my ju nivočíme. Prospelo by nám všetkým stať sa ohľaduplnejšími k sebe navzájom, i k našej matke – Zemi. Azda si myslíme, že sa všetci presťahujeme na Mars? Kúrenie, produkcia odpadu, klimatizácie a ďalšie spotrebiče energeticky náročné, prudko rastúca doprava – to všetko zhoršuje situáciu. Pomôcť môže i kupovanie len takého množstva potravín, ktoré spotrebujeme, či hlavne domácich potravín. Možností by sme našli viac ako dosť.

V tomto som sa úplne našla, lebo môj vysnívaný spôsob života by bol spojený s vlastnou ekologickou záhradou, vypestovaním si kadečoho svojpomocne, so solárnym zdrojom energie. Doma vypestované, doma zavarené, doma pripravené – to je pre mňa záruka kvality. Mám aj knihu o budovaní rodového statku, to je presne to, čo by ma skutočne tešilo, budovať a zveľaďovať niečo ako generačný odkaz.

Jedni plytvajú, iní žijú v biede…

Viete o tom, že aj u nás žijú deti, ktoré skutočne hladujú? Ktoré majú len jedny topánky, žiadne hračky? Mnohé veci pokladáme za samozrejmé, hoci pre niektorých ľudí bežné nie sú – priznám sa, ja večer čo večer v duchu radostne ďakujem za svetlo nočnej lampy. Tu v horách bývame často bez elektriny – a uvedomujem si jej vzácnosť. Nie som náročný človek, nepatrím k bežkyniam za módnymi vychytávkami v oblečení, vyhadzujúcimi potom zo skrine ako „nemoderné“ takmer nenosené veci. Veci si vážim, mám k nim dobrý vzťah. Naozaj som kedysi strihávala obnosené oblečenie, ktoré už bolo deťom malé a robila som z neho predložky k dverám, deťom hračky, kadečo. Milujem nakupovanie v sekáči, nijako sa za to nehanbím – a „značkáči“ ma vonkoncom neočarujú. Myslím si, že tí, ktorí potrebujú zdôrazňovať svoju veľkosť  a veľkoleposť, sa vnútorne cítia malí. Nepotrebujem značku – ja som svoja značka. Nepotrebujem sa preto hrať na snoba – vlastne sa nepotrebujem hrať na nič, mám rada veci nefalšované a prirodzené. Aj ľudí mám rada s ich nedokonalosťami, nefalšovane úprimných, ľudských.

A keďže cítim hlbokú úctu k Zemi, nepáči sa mi toto jej nivočenie. Namiesto 14 bojových stíhačiek, prispievajúcich ku ekologickému dlhu, mali by sme radšej tých 1,6 miliardy dať na ochranu životného prostredia – uisťujem vás, že Rusi nás najbližších 100 rokov neplánujú prepadnúť. Bolo mi smutno pri sledovaní i tých pár minút dnešných správ, ktoré som videla po príchode večer z práce – o rómskymi spoluobčanmi ukradnutom a zabitom psovi, aj o kalamite v počasí v rôznych krajinách – extrémne horúčavy, až z nich vyschýnajú jazerá, inde sú záplavy – nerozumiem na čo čakáme, keď nerobíme radikálne opatrenia na prevenciu a ochranu životného prostredia, len neustále stupňujeme ekologický dlh.

Dych lesa…

Dážď silnel dnes nadránom na Prednej Hore a cestou do práce v skorom ráne sa všetko mokro ligotalo. Poobede pršalo vytrvalo v Revúcej. Večer po príchode z práce sa búrka sa u nás hnala krajom olovenotemnou oblohou, ktorá nedávala nádej na skoré skončenie. Hory divo parili. Prší ustavične, i teraz, prší a prší.

Dážď mi neprekáža, teraz vlahu aj zem už potrebovala. Lenže mala som už dnes byť v lese podľa minulotýždňových plánov – to je môj dávny sen, vyraziť do lesa len tak – v tom odeve, čo mám na sebe, bez stanu, jedla, iba s fľašou vody (tú si priebežne nabrať zo studničky či potoka) a prežiť v lese zopár dní (aj nocí, pravdaže). Ale veď to poznáte – i tak bude v živote všetko, ako chce Zámer sveta. Drží ma teraz pevne za ruku, zmetá mi plány zo stola – a toto je presne situácia, kedy si uvedomujem zmenu môjho pohľadu. Kedysi by som sa tvrdohlavo rozbehla za svojou predstavou, „proti osudu“ – dnes zmúdrene trpezlivo čakám, lebo cítim k Zámeru sveta hlbokú dôveru – čokoľvek mi prisunie do života, prijmem to. Som si istá tým, že skladá veci tak, ako sú pre mňa najlepšie. Má to dôvod a zmysel, toto pozdržanie – takže namiesto hnevu, že mi skrížil plány, mu ďakujem. Uvidím, možno pochopím, prečo ma zdržal povinnosťami i týmto počasím – a ako pozmení moje plány.

Ach, áno, ešte k tej spotrebe – musíme sa vedieť podeliť…

Podelím sa s vami ešte o prekrásny dnešný príbeh. Ja sa každý deň snažím doniesť niečo mačke „od susedov“ pri mojom pracovisku. Vlastne skôr bezdomovkyni, lebo odkedy ju istí „dobročinci“ dali pred tromi mesiacmi sterilizovať, tak už sedáva len tu. Vyzerá mňa ráno, popoludní našu upratovačku. Dnes predpoludním mačka vošla otvorenými dverami do mojej pracovne a položila mi k nohe polovicu krídlo z vtáčika. Potom si sadla a spokojne pozerala, že sa so mnou pekne delí – aby som sa ponúkla…

Dojala ma, je mi moc ľúto, že taká úžasná mačka nemá spoľahlivý domov.

Záverom…

Dáme na záver náhodný citát z náhodnej knihy? Hm, no dobre – takže

„Skutočná radosť zo života spočíva v tom, že sa necháte ovládať zámerom, ktorý ste rozpoznali ako dôležitý a mocný. Potom sa stanete prírodnou silou,  a prestanete byť sebeckým uzlíčkom bolestí a chorôb, sťažujúcim sa, že sa ho svet nesnaží urobiť šťastným“.

G.B.S.

To je hodne pravdivé.

Nie, nehovorte mi, že svet plynie náhodne, po tomto citáte – kebyže ho cielene hľadám, výstižnejší nenájdem…

Elena  1.8.2018

P.S.: Nuž, záverečný blog tejto jedenástky, no keďže ešte nejdem do lesa, niečo vám ešte v blogoch porozprávam.

A hej, Zemi s láskou a úctou prajem uzdravenie.