otvorene

Dnes sme sa stretli s ministrom spravodlivosti – my, matky z Otvoreného listu premiérovi.

Sedela som nadránom v hosteli. Mala som so sebou jednu šamanskú knihu, ale nechcela som rušiť ostatné spiace ženy. A tak som len sedela v tej tme, zababušená v paplóne. Nemala som strach z nadchádzajúceho stretnutia, len som uvažovala o tom, čo všetko sa za tie roky od smrti syna v mojom živote zmenilo. Keby žil Maroško, žila by som život, aký som žila predtým dvadsať rokov. Bolo mi z tých spomienok hrozne smutno – za synom, a aj z toho, že tam za neho musím stáť iba sama. Tá lekárka, čo usmrtila moje dieťa, zosypala celý môj dovtedajší život. Neľutujem sa, len si tak lížem rany.

Deň prebiehal rýchlym tempom – stretnutie s ministrom, nahrnuli sa viaceré médiá, naše otvorenolistovské „doznievanie v rozhovoroch“.  Bolo to vlastne naše prvé spoločné stretnutie, sme z rôznych kútov Slovenska.

Ja som namiesto ďalšej noci v bratislavskom hosteli skončila nakoniec v Nitre u Kajky, trochu mi ukázala mesto, rozprávali sme sa  a večer dookola pozerali spolu tie správy o našich deťoch.

Viete, nedá sa vypovedať všetko to nami matkami prežívané, čo so smrťou našich detí súvisí –

• je to nielen bolesť zo straty dieťaťa, ktoré nežije len kvôli chybe niekoho iného. A tá bolesť je silná – viete si predstaviť, žeby niekto zabil vaše dieťa?
• kým trauma v iných oblastiach spôsobuje postraumu niekedy, podľa odborníkov smrť dieťaťa ju rodičovi spôsobí vždy. Posttraumu nemožno liečiť, kým trvá traumatizujúca situácia – čiže neriešením štát našu posttraumu chronifikuje!!!
• sú to aj postupy v prípravnom trestnom i súdnom konaní, nekvalitné postupy štátnych inštitúcií – zdĺhavosť postupov, na znalecké posudky čakáte rok a viac – to rozhodne nie je v poriadku,
• ale aj správanie páchateľov po čine – tak o tom by sa dali písať hotové romány (nie, prepáčte, horory!).

Boli sme vystavené ohováraniu a osočovaniu  ja i druhé mamy – vyhrážky, ničenie hrobu mŕtveho dieťaťa ako v Sebinkovom prípade. Dokonca sa práve voči Dominike, Sebinkovej mame  dopúšťala neuveriteľne krutého a bezohľadného správania, ktorým ju takmer dohnala ku samovražde istá pani, ktorá je dcérou jednej zo zdravotníčok nemocnice, kde pochybili – a konala tak – ako preukázalo policajné vyšetrovanie – počas pracovnej doby, ako pracovníčka krízovej linky ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny priamo z linky na pomoc obetiam násilia. Skutočne smutné.

Nevyjadrujem sa v tejto chvíli ku stretnutiu s ministrom – možno dám o tom viac zajtra, ak prídem domov z toho Šamorína ešte večer. Dnes cítim priveľký smútok a prázdno.

Zbieram teraz sily. Musím zajtra urobiť ešte jeden výkop za svoje dieťa…

Elena   12.9.2018