Dnes som uvažovala o tom, čo všetko dokážu spraviť s ľuďmi peniaze, teda len s podaktorými, našťastie. Ale i tak mi je z toho smutno – ja už som raz taký naivný idealista.
A prečo som blog nazvala Zlatá hora špiny? I to vysvetlím…
Zlato…
Zlato sa v očiach ľudí spája s cenou, bohatstvom a mocou. Žiarivo sa ligoce, a predsa na ňom lipne toľko ľudského potu, aj krvi v dejinách. Niektorí sú preň ochotní zabíjať, iní hovoria, že treba odlíšiť zlato pravé a nepravé, falošné.
Ja si zlato cením – no zlaté reťaze a prstene mi nič nehovoria. Na zlate sa mi najviac páči to, že poznám ľudí, ktorí majú zlaté srdce. Milujem zlatisté lúče vychádzajúceho slnka. A vraj som v súčasnosti zlatovláska (tým by som si teda vôbec nebola istá – mne sa farba vlasov mení niekedy i spontánne v priebehu dňa sama od seba, raz do svetlozlata a raz do ryšava, ale je pravda, že mám zasa raz svetlé vlasy). A hej – „zlatko“ nikdy nehovorím ľuďom, ktorých mám rada – u mňa má toto oslovenie negatívnu konotáciu, pripadá mi príliš lacné.
Je už skoro tma – a cez balkón nakúka zlatistý mesiac. No vidíte – samé zlato, stačí sa dobre pozerať…
Zlatá baňa…
No čo vám poviem, aj v zdravotníctve je kopa zlata – stačí sa dobre popozerať…
Nedávny článok o uprednostňovaní ľudí na operácie s menej závažnými diagnózami pred tými závažnejšími len kvôli príslušnosti „do tej správnej ambulancie“
Veď hej, nikto to nepotvrdí a ani nedokáže, koľko ľudí kvôli tomu možno zomrelo. Ale to neznamená, že je to zato menšia špinavosť. Ak si to dáme dokopy s ďalším minulotýždňovým článkom, že zisk poisťovniam neobmedzia
môžeme si uvedomiť, akou zlatou baňou sa stalo zdravotníctvo pre podaktorých.
A do tretice, to už len spomeniem tú dookola omieľanú správu o tom, ako by naša vláda rada zdravotným poisťovniam obmedzila zisk. Však tiež majú zlatú baňu z peňazí poistencov – stačí sa pozrieť na ich budovy, platy, odmeny. Veď sú to peniaze, ktoré mohli niekomu pomôcť zachrániť život, alebo zlepšiť zdravie. Mne zakaždým napadne delfínoterapia pre deti s postihnutím, alebo rôzne rehabilitácie, na ktoré sa doprosujú peňazí cez kadejaké zbierky od verejnosti.
Nuž, milí čitatelia, viete o tom, že nie každá krajina povoľuje zisk zdravotným poisťovniam? Namieste je preto otázka kto a kvôli čomu ho povolil práve u nás, na Slovensku – a ako ho za to potrestáme. Lebo niekto by za to zodpovednosť niesť veru mal. Nie, nemyslím si, že by sme jeho obraz v dejinách národa mali pozlátiť.
Zlatý nápad…
Zdravotné poisťovne vracajú pacientom časť peňazí, doplatkov za lieky. Dnes ráno to hrdo hlásali médiá. Až päť miliónov eur. Do 90 dní po skončení kvartálu ich vrátia tým, ktorí majú na to zo zákona nárok v zmysle ochranného príspevku.
Hm, naozaj zlatý nápad? Podľa mňa bezúročná pôžička prinajlepšom. Bolo by oveľa lepšie, keby doplatky na lieky tí ľudia v takej výške rovno neplatili. Lebo ak vracajú invalidnej žene doplatok za tri mesiace vo výške 686 eur, tak niečo v poriadku nie je. Ona musí tie peniaze na lieky zohnať, nie je to pre ňu podľa vás obrovská suma? A potom čakať po skončení kvartálu do ďalších 90 dní ich vrátenie. Podľa mňa je úplne zvrátené, že niekto to vystavuje na obdiv ako skvelú vec.
A vôbec, uvedomujete si, ako nám tu niekto prekrúca realitu? Zdravotná starostlivosť má byť bezplatná v zmysle platnej Ústavy. Môže ju nám ju niekto poskytovať bez liekov? Sotva, sú neoddeliteľnou súčasťou liečby. Bezohľadne nás okrádajú. Všetko pre zlaté teľa, zisk.
Kedy sa, ľudia, konečne zobudíme?
Pozlátka…
Viem, že darebáčin je v tomto štáte a na svete veľa – nikdy ich nedokážeme všetky odstrániť. Ale vážim si ľudí, ktorí nie sú ľahostajní pri pohľade na zlo, nemlčia a neboja sa postaviť na stranu dobra. Ktorí napriek všetkému stále veria v to, že je dôležité za dobro bojovať a viac ako kopa peňazí, obdiv davov a prestíž je pre nich dôležitý čistý vzduch, čisté svedomie a čisté srdce.
Pretože ak budeme mlčať, bude darebáčin len pribúdať.
Niektoré mamy z Otvoreného listu boli včera smutné pri podpisovaní hárkov petície z reakcií pár ľudí vo svojom okolí, našťastie nie veľa ich bolo – ale každá bezohľadnosť zabolí. Nuž, nie každý má zlaté srdce, ani zlatý charakter, treba mať na niektorých zlaté nervy – a hej, sú ľudia, ktorí sú len pozlátkami, na slnku sa možno lesknú – ale je dobre nemať o nich ilúzie.
Ozaj, tí, ktorí nám chcete pomôcť v tej petícii – musíme zbierať podpisy aj na hárky – lebo tá online petícia neráta správne hlasy, strácajú sa záhadne. Takže na fb Obete zdravotníkov. Ľudia, ktorí nemlčia si môžete hárky vyžiadať. Ďakujem.
Zlatá kopa špiny…
Žijeme skrátka vo svete, kde je zlatá kopa špiny.
Zdanlivo sa žiarivo leskne, možno trbliece lákavo pre podaktorých, ale je to „mačacie zlato“. A mňa zakaždým prekvapuje, čo všetko sú ľudia občas kvôli peniazom spraviť. Nie tí, ktorí ich majú zúfalo málo a potrebujú ich na každodenné prežitie, tí obvykle poznajú ich pravú cenu a nie sú ich prioritou. Pachtia sa za nimi práve tí, ktorí majú dosť, a chcú mať ešte viac – ako v Žbirkovej pesničke „zvláštnu moc má lesk peňazí, striebornú sieť na lov snov…“, pretože „čím viac máš, tým ešte viac budeš chcieť…“
Som ten druhý extrém zo spomenutej pesničky, skôr ma trápi „koľko stojí farba krídel motýlích“, ako výpredaj módnej značky, či drahé šperky. Nie, nie som taká bohatá, aby som nemusela naozaj zvažovať za čo peniaze miniem, ale nemám na sebe cenovku, nikdy som nemala a nikdy mať nebudem. Mňa si možno len získať, nie kúpiť.
Záverom…
Dnešné zlaté časy – najsamlepšia kamarátka, cesta do Popradu a vraní park. Klobúk, plyšová líška, aj chvíľa pohody.
A pred chvíľou som dopísala list – komu šla tá zlatá strela? Týmto zdravím našich europoslancov…
Elena 18.9.2018
Celá debata | RSS tejto debaty