otvorene

Každý deň má svoje čarovné okamihy, tak isto ako každý z nás má svoje „zlatisté odlesky“. Nevidí ich každý, jedno ani druhé – i keď ich má každý priamo pred očami.

A ja sa dnes chcem podeliť o farebnosť môjho včerajška. No áno, kadečo vám chcem povedať – ale nadpis vystihol tú najviac podstatnú vetu. Prezradím vám, prečo nemáte deti do vzduchu nikdy, nikdy, nikdy vyhadzovať.

Prekrásne miesto, úžasní ľudia, silné výpovede…

No o čom inom ako o včerajšej konferencii v Košiciach – podelím sa s vami o pár informácií z nej. Bola o človeku na periférii spoločnosti a deťoch v ohrození, mala som tam i ja jednu prácu spoluautorsky a jednu autorsky. Naozaj zaujímavé práce z rôznych oblastí tam odzneli. Silné témy, pri niektorých z nich som potláčala slzy v očiach.

Nádherné priestory teologickej fakulty – prosté, neprečačkané, s nádychom dávnych čias, uvedomila som si, ako veľmi ma priťahujú miesta práve s takou atmosférou. Vlastne aj ľudia – mám rada obyčajných a prirodzených ľudí, láskavých, životne múdrych, plných hrejivého tepla, s pokorou v srdci. Bolo tam takých dosť. Cítim, že na miestach, kde sa stretne viac takýchto ľudí, je vzduch akýsi iný, prúdi tam veľa pozitívnej energie. Množstvo zaujímavých podnetov som si odtiaľ odniesla, aj pozvanie ísť prednášať až do Michaloviec som na konferencii dostala – tam na východe som nikdy v živote nebola, je to zvláštna výzva. A cestou z konferencie na nádvorí pri plote nádherný srdiečkový kameň veľký ako dlaň na mňa čakal. Cítim v tieto dni, ako láskavo ma Osud drží v dlani a nežne ma ohrieva svojim dychom. Aj to, ako hlboko som sa ukryla do seba, zaspali moje sny, aj ja sama.

Netraste deti…

Jednu z tých nie mojich prác vám teraz priblížim – s témou „syndróm traseného dieťaťa“.

Ak ste o ňom ešte nepočuli – nikdy, nikdy, nikdy nevyhoďte žiadne malé dieťa do vzduchu. Neuvedomujeme si my rodičia, aké ohrozujúce môže byť hrať sa s dieťaťom hru „letí, letí“, vyhadzovať dieťa do výšky. Dieťa sa síce smeje, no následky preň môžu byť veľmi závažné. No a naozaj neverím, že by ste nebodaj nejakým malým dieťaťom v hneve triasli, keď plače – lebo tie následky u detí sú naozaj tragické. Je iné čítať o nejakom syndróme v odbornej literatúre a iné vidieť príbehy detí, ktoré naň doplatili zdravím či životom. Osobne si myslím, že každý, kto je nahnevaný a použije akékoľvek fyzické prejavy hnevu – rozbíjanie vecí, sácanie kohokoľvek, trasenie či akékoľvek iné prejavy agresie, by sa mal psychiatricky liečiť. A ak triasol dieťaťom, nemal by už nikdy zostať bez dozoru so žiadnym dieťaťom.

Nikdy netraste malými deťmi a nikdy ich nevyhadzujte do vzduchu.

Detský hospic…

Druhou pre mňa silnou témou bola téma detí, zomierajúcich v hospice. Je tak veľa lásky potrebné v tomto svete, deti by nemali zomierať – a už vôbec by nemali zomierať osamotené kdesi v nemocniciach.

Záverom…

Niekedy uvažujem o tom, ako by ľudia nemuseli snívať o raji po smrti, ak by ho vytvorili tu na Zemi. Brzdí nás v tom zrejme rozdielnosť predstáv, ako by taký raj vyzeral –  niektorí by si v ňom chceli bez zábran užívať, iní by ho videli ako svet v pohodlí a bez práce, ďalší zasa ako svet bez akýchkoľvek hraníc, obmedzení, limitov. Pre mňa by raj nebol miesto, kde v potokoch tečie mlieko a na stromoch rastú koláče – len úplne obyčajný, pokojný život, s radostnými okamihmi a úprimnou vďakou za všetko, čo v ňom je, so zmysluplnou prácou na Území anjelov a láskavými ľuďmi okolo mňa. K takej predstave raja vlastne ani netreba veľa, stačí ak sme čestní, milujúci, neubližujeme, snívame a kráčame sa svojimi snami…

Elena   25.10.2018

P.S.: Áno, to je môj včerajší srdiečkový kameň – a fotografia je moja

K diskusii – iste, toto nie je odborná štúdia. Len inšpirácia, aby ste sa o detailné informácie, ako môžete neopatrným narábaním s malým dieťaťom  – i s dobrým úmyslom – spôsobiť mu celoživotné závažné zdravotné následky, alebo aj smrť.