otvorene

Spomienky nám víria hlavou v kolotoči času. Nesieme v sebe tie obrazy a tvoria kúsky mozaiky nášho „veľkého príbehu“. Vynárame sa v nich my sami so svojimi radosťami, boliestkami, aj ťažkými zraneniami. Posúvame sa nimi životom na ceste sami k sebe – raz krôčikmi, inokedy krokmi možno aj míľovými.

Nuž áno, v tejto chvíli uvažujem o spomienkach. V závere blogu vám aj poviem, že prečo.

Uvažujete niekedy nad tým, ako ukladáme spomienky?

Máme ich poskladané v štýle faktografickom, alebo len emotívnom? Vynárajú sa nám udalosti, alebo pocity? Ukladáme spomienky všetci rovnako, alebo sú v tom odlišnosti? Nad tým uvažujem.

„Vtedy, keď som šla prvý raz do školy“ – kráčam ulicou ku škole v modrobielom kabátiku a sukničke, čo mi mama dala ušiť. „Moja prvá spomienka“ –  ideme  ulicou vo Svite a držím obrovskú bábu v ružových šifónových šatách. Ja si mnoho spomienok vybavujem faktograficky len tak letmo, vlastne takmer vôbec si ich v pamäti tak neukladám – keď som nastúpila do práce, keď som dostala vyznamenanie v práci, keď som skončila školu. Zreteľne zachytávam v nich len nejaký pocitový obraz. Podstatnejšie sú pre mňa udalosti môjho života nie výkonovo ladené, ale emotívne – okamih pokoja na vyhliadke, na skale za dedinou s mojim psom Loušom, sedím na lúke a vychádza slnko na kopce, alebo sedíme v parku na cestičke s mojim synom Maroškom a osypávame sa lístím s radostným smiechom… A keďže som podľa dominancie analyzátora zrakovo – dotykový typ, tak sa mi vybavuje obraz s farebnosťou a taktilne.

(Dominantný analyzátor je takým našim osobným filtrom, ktorý zvýšene citlivo zachytáva určité signály – to môžeme využiť, napríklad pri dominancii sluchového analyzátora nám pomáha k ľahšiemu zapamätaniu si učiť sa nahlas, dobre si zapamätáme počuté. Ja ako zrakovo-taktilný typ, presnejšie taktilno-zrakový – reagujem veľmi citlivo na dotyky, objatie. A na druhej strane ma zvýšene traumatizujú zrakové podnety, preto sa nedívam na horory, viem si vybaviť desivé či zraňujúce obrazy dlho. Pravdaže, aj „žiarivé okamihy“ si viem intenzívne privolať vnútorným zrakom, cítim v takom obraze vietor a hrejivé lúče slnka.

Ak chcete vedieť, aký typ dominantného analyzátora máte, pozrite si na internete test analyzátorov – nájdete ho v závere mojej práce s názvom Problematika extrémneho školského násilia, aj s vyhodnocovacím kľúčom).

Okamih žiarivého slnka – vynorí sa nad obzor v plnej svojej sile…

„Vtedy, keď som…“ – mnoho ľudí myslí týmto spôsobom vo vzťahu ku spomienkam.

Nemyslím často na minulosť – predtým som sa bolestne topila v spomienkach na syna, teraz vnímam spomienky na neho radostne. Nemyslím ani na budúcnosť teraz – som stratená v čase. Vybavujú sa mi spomienkovo akurát tak okamihy – najčastejšie spojené so slnkom. Ach, pravdaže, ten okamih jeho žiarivej sily, keď sa vynára nad obzor a mení tmu na svetlo.

Spomienkovo…

11.11. Zvláštne hlboko vpletená je jedenástka v mojom živote – cítim, že som ešte  všetky jej významy nepochopila. 11.11. je zajtra – a má meniny môj syn. Maroško, chýbaš mi.

Keď som začínala písať tento blog – hovorila som príbeh o synovej smrti zavinenej lekárkou, no postupne čoraz viac aj o jeho živote. V mojom blogu som písala o nás dvoch. Ak ste čítali môj blog dlhšie, poznáte Maroškov príbeh – a  môžete si pamätať, že mal rád zelené jablká, cukríky „čočky“ a život, že miloval život, tešil sa z neho, chcel žiť. Že ma zasypával štrkom z cestičky, alebo v jeseni opadanými listami, keď sme sedeli v parku na chodníku.

Niekedy sa nesú spomienky časom a zanechávajú stopu v mysliach ľudí, aj keď my tu už  nie sme.

Elena     11.11.2018