otvorene

Nuž, Slováci vraj už teraz predvianočne objednávajú toľko zásielok, že ich dovoz kolabuje. Článok o tom  s názvom Vianočné šialenstvo, aké tu ešte nebolo: Kolabuje dovoz zásielok, ľudia míňajú ako diví. včera priniesol denník Plus 1 deň.

Uvažujem o tom, a tak sa o svoje úvahy podelím teraz aj s vami.

Nákupné šialenstvo…

Ľudia nakupujú ako diví – píše spomenutý článok – obchody sú preplnené a zásielkové služby aj pošta majú čo robiť, aby doručili zásielky.

Áno, blížia sa Vianoce, a my nakupujeme darčeky, aby sme blízkym vyjadrili svoju lásku. Každý rok si hovoríme, že Vianoce nie sú o darčekoch, a je dôležité niečo úplne iné, no a výsledkom je zvianočnenie obchoďákov pomaly už od októbra a divoké nakupovanie Slovákov.

Ale nebudem klamať, neuvažujem v súvislosti s tým článkom o tých, ktorí u nás nakupujú – je problém každého, ako nastaví svoje vlastné životné hodnoty. A ak niekto nedokáže vnímať honosné darčekovanie ako pošliapanie ducha Vianoc, nuž ja nebudem tým, kto mu to ide vysvetľovať.

Uvažujem o tých, ktorí nenakupujú. Lebo aj takí u nás sú – a nie je ich málo.

Premietam si v takých situáciách, koľko peňazí niektorí investujeme do luxusných zbytočností, aké veľké rozdiely sú medzi životom „tých pri peniazoch“ a „tých v biede“. A medzi nimi vrstva tých „rátajúcich každé euro“, tých „žijúcich od výplaty ku výplate“, či tých „nie moc vyskakujúcich“. Aj niektorých z nich zasiahlo vianočné šialenstvo, pobiehajú obchodmi a nakupujú v rámci svojich možností. letia z istého obchoďáku s akciovými lineckými keksami či perníkmi, nakupujú v akciových výpredajoch darčeky.

Zarazila ma týždeň či dva dozadu jedna informácia – v akejsi relácii, či v správach zaznela – naozaj neviem. Hovorili o tom, koľko stojí vianočné hodovanie. A upozornili, že niektoré rodiny to nedokážu zaplatiť z decembrového rozpočtu a mali by si šetriť na potraviny na vianočné sviatky už z novembrového príjmu, uskromniť sa. Pôsobím ako pohoďák a neukazujem každému svoje pocity, ale vnútorne ma také veci zakaždým silne chytia sa srdce. Stačilo by menej zbrojiť, a menej rozkrádať – alebo nekradnúť vôbec. Uvedomujem si nereálnosť takých mojich očakávaní, ale ja už som raz taký idealistický snívač, ktorý by chcel, aby všetci boli čestní a nikto netrpel biedou a …

Vnímam ich stále, tých nenakupujúcich, nielen v čase Vianoc. V obchodoch najčastejšie, a je mi z toho smutno. Neviem to zmeniť sama, no moc by som si priala spravodlivejšiu spoločnosť. Nie je to, pravdaže, len o Slovensku, ľudia žijú v chudobe v mnohých krajinách. Spomeňme si len článok s názvom V USA je bieda. 40 miliónov ľudí žije v chudobe. Chudoba mladých, detská úmrtnosť, nerovnosť, zistila OSN o extrémnej chudobe. v USA z júna 2018, ktorý popisuje zistenia OSN. Na základe tej správy USA vtedy opustili radu pre ľudské práva OSN, lebo pokladali za nehorázny nápad skúmať chudobu v ich krajine.

Zbohatlíkmi sa ľudia stávajú často práve vďaka nedostatku morálnych zábran. U nás to platí dvojnásobne, deficit morálnych hodnôt sa často spája aj s nízkym vzdelaním a nekultivovanosťou. Prvoplánové predvádzanie seba, moci a sily svojich peňazí, predstava že si možno všetkých a všetko kúpiť – ale nejdem strácať čas úvahou o takej „elite a celebritách národa“.

Mne je bližší ten druhý svet – nielen životnou situáciou, ale i srdcom, chápem ho a viac sa mi páči. Po dlhé roky som robila odbornú prácu, manžel opatroval syna – a tento štát zanedbával dlhodobo starostlivosť o rodiny s postihnutým dieťaťom. Som vďačná za všetko, čo ma to obdobie naučilo. Ujasnila som si hodnoty. Pochopila som cenu života v skromnosti, naučila som sa variť kreatívne v štýle „čo dom dal“, peniaze pre mňa nie sú v živote rozhodujúce.

Najviac ma naučil môj syn. Vidím slabých a bezmocných ako ľudí, to pre mňa znamená veľa. Je veľký rozdiel, či bezdomovcovi predávajúcemu na ulici časopisy hodíte drobné, alebo či kúpite nejaké buchty, pagáče, kapustníky, a idete ho ponúknuť. Zakaždým ich to neskutočne  dojme, lebo veľmi jasne cítia rozdiel medzi milodarom a obyčajným ľudským gestom úcty.

A to je to, čomu by sme mali Vianoce venovať – aby sme videli iných, nielen seba.

Ľudia nakupujú ako diví…

Pred čím unikáme tým divým nakupovaním? Pred blízkosťou, pretože je ľahšie kúpiť drahý darček, ako niekoho naozaj vidieť? Pred sebou samými, pred prázdnosťou nášho života a chýbajúcou zmysluplnosťou, ktorú maskujeme pocitom ako dobre sa staráme o blízkych? Pred nespokojnosťou so životom v spoločnosti, v ktorej sme cenení nie podľa vnútorných hodnôt, ale podľa výzoru a majetku, a v ktorej sme manipulovaní a zneužívaní?

Je jednoduché vytvoriť tlak, bezbreho lákajúci ľudí k správaniu „nakupuj, nakupuj, nakupuj“. A tak nezmyselne míňajú, kupujú ako diví. Zadlžujú sa podaktorí. Nie je jednoduché nepodľahnúť tlaku nakupovať vo svete, kde je konzum modlou a ľudia sú ohlupovaní tým, ako si môžu kúpiť čokoľvek, veď platiť začnú až neskôr…

A tí, ktorí nakupovať naozaj nemôžu, nemajú za čo? Začnú sa doprosovať darčekov už v polovici novembra na sociálnych sieťach – „aspoň pre deti“? Budú sa cítiť zahanbení, ponížení a vylúčení zo spoločnosti, v ktorej sa všetci ostatní valia za nákupmi ako diví? Alebo si uvedomia, že sa dá aj inak, bez drahých darčekov byť šťastný a vianočniť sa zmysluplne?

Lebo sa dá. Ja si spomínam na Vianoce, kedy som nemala peniaze na darčeky dcére, to mala tuším dva roky. Z môjho pulóvra vznikol v rukách ušitý macko, fialkastý, s tyrkysovými vlnou vyšitými očami, milovala ho, po celé roky ho má v posteli. A potom bolo viacero ďalších Vianoc, keď v rukách ušitá hračka sprevádzala moje deti – veľkí bieli zajaci, alebo každému z nás huňaté červené srdiečko pre šťastie, s veľkým originálnym gombíkom – moje malo čierneho sloníka a Maroškove kohútika, dodnes ich mám obidva odložené.

Záverom…

Ľudia míňajú ako diví. Je to také exupéryovské, že správny vládca by mal dať ľuďom zmysel života budovaním citadely…

Ale choďte, citadelu u nás? Ešte tak zopár obchodných reťazcov…

Elena   25.11.2018

K diskusii: ďakujem, Rubbeler, už som sa obávala, že som to napísala nezrozumiteľne, že nepíšem o tých, ktorí akýmkoľvek spôsobom nakupujú, ale o tých nenakupujúcich. ktorí nemajú za čo nakupovať – lebo aj takí tu sú…