otvorene

Hm, skutočne zvláštne slovo je to, však? Prekrásne, cítim ako iskrí zlatistými hviezdičkami. Čo znamená a o čom idem písať, neviem ani sama v tejto chvíli.

Vstávaj, no tak, píš… Intuícia ma minulú nedeľu večer zrazu naliehavo ťahala začať písať. Vstávaj, no tak, píš.. A vytiahni si tému… Niekedy naozaj uvažujem, prečo hlas intuície vnímam tak silne, naliehavo, či to majú aj iní tak – a skutočne rada by som s takým rovnakým intuitívcom porozprávala. Náhodné otvorenie jedného z Hellingerov mi dodalo toto zlatoiskrivé slovo – súznenie. Fúha, práve mi došlo – presne o tom je predsa súznenie, o takom čomsi a komsi rovnakom… Takže už to slovo zaujalo aj mňa.

Nuž, koincidenčný blog, koincidenčné slovo – a ja.

Súznenie…

Prvé, čo mi vyplávalo v mysli ako asociácia je „súlad“. Súlad? Hm, jeho farebné písmenká plávajú ku mne vzduchom. Súlad? Čo mi to slovo má pripomenúť? Nič mi to nehovorí. Súznenie je pre mňa významovo trochu odlišné. Súlad je čosi v tej chvíli ladiace, súznenie je trvalý súlad, niečo čo s nami silne vnútorne rezonuje. Je to trvalé a hlboké vnútorné spojenie.

Definíciu máme, čo ďalej?

Žeby – s čím v živote súznieme najviac?

Súzniem so Zemou, s prírodou, úprimne si vážim život a každodenné maličkosti.

Súzniem s ľuďmi, ktorí sú čestní a láskaví, a keďže mám vystavaný veľký sklenený múr nedôverčivosti, zakaždým ma prekvapuje, koľko takých úžasných ľudí okolo seba mám. Je to o poznaní, že nie voči všetkým ľuďom si potrebujeme postaviť múr.

Hm, ale s čím súzniem najviac, to ja cítim úplne zreteľne – s mojim poslaním, s mojim projektom. Je to najdôležitejšia vec môjho života, no pritom som o tom hovorila len tri razy, raz u šamana a dvakrát v konšteláciách – viem, že ku mne ten projekt patrí, vyvíja sa ako semienko v zemi, no pochopiť ho dokáže len ten, kto som mnou hlboko súznie. A tak mlčím.

No, je to fakt silné slovo, vymedzuje hranicu. To som zvedavá, k čomu s ním dnes dôjdeme.

Nenáhodné náhody…

Písať blog zvládam aj po upísanom dni, akým bola pre mňa minulá nedeľa, odlišujem písanie pracovné a oddychové. No a v ten deň som nahodila dva blogy o bordeli okolo elektriny a jej ceny, načo písať ďalší?

Nie je to o negatívnom pohľade na svet, tie moje kritické blogy, práve naopak – môj vodnársky duch ma vedie ukázať na čosi nefunkčné, aby sme svet mohli zmeniť k lepšiemu. Pravdaže, úprimne – umožňujú mi aj byť neosobnou, „za múrom“, aj keď na druhej strane tie osobné a „pod kožu“ blogy mi pomáhajú pomenovať si veci, rásť.

A tak – aby som spravila ďalší krok sama k sebe – sa teraz nebojím otvorene priznať, že som v nedeľu večer tento blog začala písať a nedopísala, lebo ma tým Hellingerom Zámer sveta postrčil ešte k nejakému poznaniu. A mám aj dostatok odvahy to dopísať – súzniem sama so sebou natoľko, že vnímam silu v priznaní si slabosti.

Je ľahké klamať si, že máme silnú dôveru k Bohu a berieme všetko prichádzajúce – „fajn“. Nie je jednoduché vykročiť do neznáma, ilúzia známosti nás drží v „starých zlých časoch“, lebo už sme si na ne zvykli – „a veď tá čierna nie je taká čierna, pozrite, tam na okrajoch je to skoro aj sivé…“ Nie je pre mňa ľahké pustiť sa minulosti – niečoho, pre mňa tak hlboko prepojeného s mojim synom. Neskutočne veľa energie som vynakladala, aby som sa držala tých trosiek. Hlboká nedôvera i voči Bohu vo mne trčala.

A tak nás niekedy Boh len tak chytí za plecia a povie „veď pozri, ja to mám pod kontrolou, ja ťa vediem, nie je to nijaký chaos, ale plán…“ V tej chvíli vieme, že naozaj nič nie je náhodné, že dobré veci nemusia byť sprvu jednoduché a príjemné, a že musíme začať veriť, lebo bez dôvery nevykročíme.

No a pozrime sa, čo o tom súznení hovorí Hellinger…

• Hovorí konštelačne zaujímavú myšlienku o súznení zástupnom s orgánmi, cez ktoré vnímame súznenie i s mŕtvymi, s ktorými sme v nesúlade. Takých nemám, cítim hlboké spojenie a súlad s predkami, vďačnosť a ich podporu. Patríme k sebe.
• Hovorí o súznení s osudom – pre mňa bolo ťažké prijať smrť syna, čokoľvek na svete by som prijala radšej. Nechala som ho ísť, lebo to bolo to jediné, čo som mu mohla ešte dať – a som úprimne rada, že nemá hrob, a je súčasťou sveta.
• Hovorí o súznení s vnútorným hlasom, aj s vnútorným pohybom, intuíciou v podstate rozumie hlas našej Duše, ktorá sa nám prihovára. Hm, nuž tak to moja Duša ma volala písať tento blog?
• Hovorí o súznení s inými ľuďmi, prijatie ich posolstva môže znamenať aj navždy odísť od nich, schopnosť čeliť im s odvahou.
• Hovorí o súznení s vesmírom „a tým, čo mocne pôsobí za týmto svetom“ a o tom, že tým silám, presahujúcim naše poznanie a priania by sme sa mali trpezlivo dať niesť a viesť.

Hej, Zámer sveta, vnímam ho srdcom veľmi silne, mám k nemu hlbokú úctu – a naozaj viem, že to tu riadi. Myslíte, že vzdychá „tak už sa konečne pohni, ty kača“? Ale nie, Zámer sveta je láskavý a trpezlivý, rozumie môjmu strachu. Na moje vzpieranie „ale kam?“ pobavene odpovedá „vediem ťa, len kráčaj“ a ťahá ma za ruku. Je to presne o tom hellingerovskom „trpezlivo sa dať niesť a viesť“, to sa dá len s dôverou.

Hm, súznenie, je to také hlboká vnútorná zhoda…

Hellinger tiež hovorí, že by sme mali súznieť so sebou, aby sme cítili, kedy sa odkláňame od sami od seba.

Myslím, že je to vtedy, keď niečo predstierame sebe či iným. Keď sa svojimi myšlienkami a skutkami odkláňame od rastu – keď namiesto smerovania ku vďačnosti, pokore a úcte, ozajstného prejavu našej vnútornej sily v smere „zmenšovať sa a pokľaknúť“ sa snažíme „rásť“ navonok – pechoríme sa za bohatstvom, vonkajšími hodnotami.

A keďže mi napadlo koincidenčne aj dnes otvoriť múdru knihu, objavilo sa slovo „vír“. No a o ňom Hellinger hovorí, že „vírom nasledujeme pohyb, ktorý sa nás zmocňuje zvonku, ale zároveň nás čo najhlbšie spája s nami samými.“  

Čo k tomu dodať? Teraz už veríte, že Zámer sveta s nami rozpráva, láskavo a trpezlivo, ťahajúc nás pritom pevne za ruku?

Pre mňa je to jasná odpoveď, krásne zavŕšenie tejto úvahy. To mi Zámer sveta tichým hlasom upokojujúco šepká „no tak poď, už konečne vykroč, ty ťapa.“…

Elena   20.12.2018