otvorene

Ach, tie novoročné predsavzatia – ľudia si ich dávajú, podaktorí aj každý rok…

Tento blog rozhodne nie je o takých našich plánoch, ktoré idú často do stratena.

Je to malé novoročné zauvažovanie o tom, čo naozaj k nám prichádza.

To, čo k nám naozaj prichádza…

Prajeme si do nového roka obvykle popri zdraví lásku, dobrú prácu, zmysluplný život. Čo z toho sa nám splní, čo nám rok prinesie? – kladieme si zakaždým otázku.

Toľko vecí sa deje neočakávane. Aj mne včera cestou z práce zazvonil mobil (áno, som jeden z mála ľudí, ktorí chodia do práce aj počas dovolenky) a dozvedela som sa, že kocúr Ryško, ktorého som cez deň vyzerala, sa už neobjaví nikdy, zmrzol. Upratovačka Marta nariekala do telefónu, ja pocity často skrývam. Ach, Ryško, celé leto dôverčivo sedával na lavičke pri mojom pracovisku, jedna z mojich prvých dnešných spomienok patrí jemu. Ťažko znášam straty, ak niekoho mám vo svojom srdci.

Keby sme tak vedeli, čo sa udeje…

Niekedy uvažujem, že by bolo jednoduchšie, keby sme na začiatku života dostali manuál od Zámeru sveta – takto má tvoj život prebiehať, za tým choď. Nefunguje to tak. Možno by sme odpadli od hrôzy, snažili sa manuál vymeniť či zahodiť – neboli by sme naň vtedy pripravení. Pretože to všetko, čím prechádzame, nás čosi učí a mení nás. A až keď dostatočne „zbelieme“ (nuž, rôzne to ľudia nazývajú – dozrieť, dospieť, životne zmúdrieť, stať sa ozajstným), môžeme začať prijímať, chápať a plniť svoje pravé životné poslanie.

Preto v jednej chvíli nám osud mení „rozloženie kariet na stole“ – sú to príbehy, ktoré sme všetci kedysi kdesi o komsi čítali, že sa mu odrazu úplne „rozsypal“ dovtedy známy svet – o náhlej zmene bydliska, profesijného smerovania, objavení pravého životného partnera. No zrazu sme to my, komu Zámer sveta hovorí – „pozri, za tým choď“. Stáva sa to vo chvíľach, keď sa stávame láskavejší, čestnejší, zodpovednejší voči sebe, vďačnejší životu, pokornejší, skrátka, keď naozaj zbelievame.

Zmena nie je jednoduchá, bolí. Keby sme sa nemenili, prežili by sme život „s tými pôvodne rozdanými kartami“. Ale ak vnímame tichý hlas životného poslania, tak sa meníme. A myslím, že k pravému životnému poslaniu s pravým partnerstvom sa dostaneme až keď zanecháme hodne krvavých stôp na ceste ku sebe samým. Preto zďaleka nie každý môže v súčasnom živote stretnúť pravého partnera.

Jasné, teraz prikladám kamienky do tej mojej knihy o pravom partnerstve, ktorú ešte stále nemám dopísanú – ale na to, aby sme mohli písať zmysluplne, potrebujeme veciam hlboko porozumieť, to si vyžaduje čas. Takže – pravého partnera nenachádzame iba preto, aby nás mal niekto rád (aj keď pravé partnerstvo je najhlbšou formou lásky, aj najdlhšie trvajúcou, prechádza vekmi), tá láska je len základom zmysluplného životného poslania. Pravé partnerstvo je práve o tej nadstavbe, budovaní niečoho veľkého, zmysluplného, čo nie je určené každému, a z čoho má prínos aj ľudské spoločenstvo.

Kedy sú praví partneri pripravení na životné poslanie? Každý z nich už nejakú čiastkovú informáciu o poslaní získal. Čiastkovú preto, lebo iba spolu ju dokážu pretvoriť do dokonalej podoby. Každý z nich sám za seba v hĺbke duše cíti, že to poslanie je úžasné, že presne také niečo chce robiť a že práve tým naplno rozvinie svoj životný potenciál. Zároveň však pochopil, že to nemôže robiť len vlastnými silami, ale iba s takým človekom, ktorý pri ňom bude „stáť pevne“. Aby mohli stáť pri sebe pevne, musia byť obaja dostatočne „zbelení“ – je to proces, ktorý si musí každý z nich prejsť sám za seba, až potom sa môžu spojiť.

To však neznamená, že partnerský proces medzi nimi sa nerozvíja. Partnerský proces rôznymi etapami prebieha, ten som už pred časom v blogu popísala na základe experimentálnej konštelačky. Dostala som potom otázku, prečo je to viac cesta muža – lebo zjavne je.

Myslím, že je to tým, že muž vedie vo vzťahu, takže musí spraviť „väčší kus cesty“ pre vzťah. Že je potrebné zrovnovážniť energiu, ktorú nedal pôvodne, nepostavil sa pevne ku pravej partnerke, keď ju stretol. Žena by pri ňom dokázala pevne stáť od začiatku. Je dôležité, aby aj muž dokázal vo vzťahu stáť pevne, definitívne – preto sa potrebuje zbaviť balastu svojej minulosti. Najskôr musí vnímať lásku ako cennú hodnotu, pristúpiť ku svojmu srdcu, aby ho vnímal ako svoju súčasť a spolu s ním dokázal vykročiť za  ozajstným vzťahom. Rozumie tomu, že sa potrebuje zbaviť minulosti úplne a definitívne, preto sa vzdáva všetkých dovtedajších vzťahov, poďakuje im za všetko, čo ho naučili a odchádza od nich navždy. Až vtedy mu Osud umožní vykročiť ku pravej partnerke. A až tam ho čaká tá najnáročnejšia skúška, musí si získať ženinu dôveru a presvedčiť ju, že pevne stojí pri nej. (Je to hodne zvláštny proces, lebo v skutočnosti ju od prvej chvíle, ako ju uvidel, neopustil nikdy – stále je kdesi v ňom, nedokáže ju nevnímať. Žena môže odísť, lebo sa nedokázal na začiatku k nej postaviť, ale muž nikdy nie. Musí jej ukázať to vzájomné stále hlboké prepojenie, aby mu začala veriť).

Prezradím vám teraz poznanie, ktoré mi prisunul cez víkend Zámer sveta. Jedna z najťažších vecí v živote je zachovať sa čestne – presnejšie, správať sa čestne – voči ľuďom, ktorí sa voči nám nesprávajú čestne. Ak to zvládame, je to posledná skúška na ceste ku vykročeniu ku poslaniu.

Ako zanechať minulosť…

Múdru vec mi prisunul Zámer sveta aj dnes ráno o spôsobe zanechávania minulosti – a tak sa o ňu s vami podelím.

Ale nie v tejto chvíli, pravdaže.

Teraz vám prajem veľa, veľa pohody, radosti, pokoja pri vykročení do tohto roku. A nádeje, pravdaže, aj veľa nádeje…

Elena     1.1.2019