otvorene

To čomu sa venuje Vojenské obranné spravodajstvo?

Že ste to ani vy netušili, však? Teraz to už všetci vieme, vďaka poslancovi Glváčovi.

Márnosť, som z toho sklamaná.

Naše tajné malé či veľké sny…

Nesieme ich v sebe.

Viete, kedysi som tajne snívala, že sa stanem  hrdinom. Niečo na spôsob tých z mayoviek, ktoré som vtedy v hojnom počte čítala. S puškou na pleci, teda presnejšie skôr v rukách, so širákom na hlave a koňom budem brázdiť svet, a bojovať za spravodlivosť. Keďže americká préria bola predsa len príliš ďaleko, moje skvelé sny som v predstavách realizovala v slovenskej verzii – len s tou puškou cez plece a širákom, s koňom ponechaným kdesi doma v stajni. Najdlhšie mi z celej tej zostavy vydržal kovbojský širák, ten milujem aj dnes. mám nejaké tie klobúky, no za šerifským koženým sombrerom by som pokojne siahla ihneď, teda, pravdaže, kebyže ho objavím niekde v secondhande).

Pre istotu spresním, že som mala tak 8 či 9 rokov, keď som spriadala také kovbojské plány – bolo to približne dva roky potom, ako som sa chcela stať prezidentom, a rok predtým, ako som sa rozhodla stať paleontológom.

Nuž, tak.

A pripadalo mi hrdinské aj „byť rozviedčíkom“…

Neskôr, v skorodospelosti, nieslo to akýsi odlesk hrdinstva, toho dávneho. Zrejme kdesi popri tej archeológii a paleontológii v kútiku srdca som si kúsok tej predstavy ponechala. A možno, keby bola príležitosť, by som sa k takej práci aj rozbehla. Iste ani plat by tam nebol na zahodenie…

No teraz sú z mojich ilúzií úplné črepy. Veď uvážte, čo už je hrdinské na dopisovaní si s k…, pardon, dámou ľahkých mravov? Teda v prípade istej pani, zapletenej údajne do niekoľkých vrážd, až s dámou veľmi ľahkých mravov. Už len to by mi chýbalo, dopisovať si v pracovnej dobe s takou osobou, aj keď v zastúpení nejakého poslanca. Nie, za takou prácou by som rozhodne netúžila bežať. A pripadá mi scestné sa na také niečo vojenskému spravodajstvu skladať.

Poviem vám, ten prípad je mimoriadne poučný. Ak by som bola na mieste tých chlapov a napísala by mi takáto osoba, nuž by som sa hlboko zamyslela nad tým, prečo asi píše a neodpísala by som jej ani v zlom sne. A ak jej niekto odpíše, potom podľa mňa prezrádza vonkoncom nie brilantnú inteligenciu, a rozhodne nevidím dôvod, aby ma taký človek v čomkoľvek zastupoval.

Otázkou dňa nie je, že koho všetkého dotyčná oslovila, ale kto ju k tomu všetkému inšpiroval. Kto stál v pozadí celého toho premysleného plánu, lebo tu sa ťahajú nitky veľmi veľkej špinavosti.

No dobre, stačilo tej špiny „veľkej politiky“…

Mám dosť, keď to na nás dýchne z diaľky. Naozaj im nezávidím. Som rada v malom ľudskom svete každodennosti, v obyčajnom svete, v ktorom viete koľko stojí liter mlieka a všímate si jeho zázračné maličkosti – ako letiaci oblak, či slnkom prežiarenú korunu stromu.

Prezradím vám radšej k predošlému blogu tie moje koincidencie. Tá skladba, ktorú mi nahodilo  tak náhodne nenáhodne – vyžaduje si silnú dôveru hrať zladene, že ten druhý nedá falošné tóny. Aj o dôvere k životu je to, v tých všetkých silných obrazoch prírody. No a Slnko a Mesiac, v tom názve, to je pre mňa tá najhlbšia miera zladenia a dôvery. No veď vám to dookola vravím, Zámer sveta nám vždy veci poskladá veci presne tak, ako majú byť. Keď vykročíme, dostane nás presne na to miesto, kam sa máme podľa neho dostať.

Teraz sa s vami podelím o myšlienku, ktorá ma včera uchvátila. Napísal ju kňaz Anton Hlinka. „Pokora nás vedie ku pravdivosti.“ Prekrásna a silná myšlienka. Pre mňa znamenala veľa. A moc mi pomohla. Človek je pokorný vtedy, keď stojí tvárou v tvár pravde. A je i pravdivý. Je to tak málo, a pritom tak veľa. Takto vám to poviem – nuž a tak nakoniec, tvárou v tvár pravde vykročíme. Seba či iných ľudí môžeme oklamať slovami, no Zámer sveta nie, presne vie, kedy sme niečo uzavreli a vykročili naozaj.

Mňa za tieto dva dni vedie Záver sveta za ruku hodne nežne, lebo mi rozumie. Dokonca mi dal šancu dostať sa o dva týždne cez víkend na miesto, ktoré som vždy chcela vidieť a spoznať. Fakt, už hodne dlho, odkedy som o ňom prvý raz počula. Aj s konšteláciami mi to tam prepojil, čo je pre mňa dvojnásobne lákavé. A tak sa teším na tú úžasnú prírodu a „ducha miesta“ v jednom krehkom kúte Slovenska, a na celé to poznanie, ktoré mi to dá. A do tretice Zámer sveta aj peniaze k tomu mi prihodil – teda, pravdaže, ako šancu získať ich v mojej nočnej práci. Na bezmála tri štvrtiny poplatku za tú víkendovku som si už zarobila. Nuž, tak dnes upísaná, unavená po dvoch hodinách spánku, no mám teraz pocit, že búrka skončila. a pristála som na brehu.

Ach, áno, hudba môjho srdca, prekrásna a úžasná, v dnešný mimoriadny večer

https://www.youtube.com/watch?v=sS3DDNiswKg

Elena  23.1.2019