otvorene

Auto sa rútilo tmou. Obe strany cesty z kopca lemovali stromy, čierno-čierny les naťahoval konáre. Všade vôkol, doširoka a doďaleka, sa rozprestierala nekonečná temnota, ako v začarovanom polnočnom kráľovstve.

No dobre, auto sa nerútilo, čo ste – moje dieťa jazdí predpisovo, opatrne.  Ale tma bola dnes ráno, hlboká tma vládla cestou z kopca. Na Prednej Hore je kde – tu svetielko v obytnom areáli, protialkoholický ústav má vysvetielkovanú cestu a aj športové ihriská má celú noc žiarivo vysvietené. No potom sme zrazu vošli do úplnej tmy.

„Čo sa to deje? Prečo je taká tma?“ zauvažovala Kika, aj si hneď sama odpovedala „počkaj, už bolo to zatmenie Mesiaca, nie? Alebo je dnes?“

„Myslíš akože mimozemšťania niečo prebudovávajú, a tak ho zneviditeľnili?“ zatiahla som filozoficky.

„Hm, ťažko povedať, nevidíme, keď nič nevidíme“ zamyslela sa. Potom dodala „možno bude zasa raz nejaký koniec sveta, minule som rátala, koľko som ich už prežila.“

„Koniec sveta vravíš? Tak zatoč rýchlo domov, kto už by chcel koniec sveta tráviť v práci“ dodala som demoralizujúco (ale zasa berte do úvahy, že mám dve práce, dennú i nočnú).

„Pod kopcom bude skôr vidieť Mesiac“ rozvíjala Kristína pôvodnú myšlienku.

Civela som oknom do tmy. Hm, na tomto mieste sme včera videli líšku, nádherný skok pri love, zrejme nejakého hlodavca vyhrabala a chytila, no teraz sa tu rozprestierala číročíra temnota – ani mamuta by som v nej nevidela, keby tam poskakoval. Možno k tomu prispela i zatiahnutá obloha, nebolo vidno ani hviezdičku. Ale pod zákrutou zvanou Vojková sa zrazu obloha pretrhla nad kopcom smerom ku mojej obľúbenej vyhliadke, a dve hviezdy zažiarili. Nádherné, v temnote boli neskutočne veľké, trblietavé.

„Ach, hviezdy, dve hviezdy, pozri, tam, pozri, aké sú prekrásne, sú úžasné a žiarivé“ zvolala som nadšene.

„Presne ako my dve“ odpovedalo dieťa nevzrušene, režúc zákrutu. Rozosmiali sme sa.

Môj nápad zastať na ceste a odfotiť ich rozhodne zamietla, že pokutu neriskuje. No aspoň vidíte, prečo nešoférujem ja – nie som dostatočne disciplinovaná. Nedodržiavala by som predpisy, a čo hlavne – počas jazdy by som sa rozhliadala kade – tade, na hviezdy nad kopcom, na slnkom pozlátené úbočia a oblaky plávajúce oblohou, len nie na cestu pred sebou a na dopravné značky, takže by som skoro dojazdila. I dnes som obdivovala námrazou znežnenú krajinu. Šli sme s kolegyňou jej autom regiónom (blížia sa zápisy detí a tak predškolákov vyšetrujeme), viedla auto krajinou plnou hmly racionálne, kým ja som sa ponárala do neskutočne krehkej krásy krajiny. Som vizuálne-taktilný typ, takže dotyk ma upokojuje, a obrazy si pred vnútorným zrakom dlho dokážem vybaviť. Kde – tu sa hmlový závoj naddvihol a ukázala sa snehovým dychom oviata trstina, kríky, či stromy popri ceste. Slnko ako malý striebristý kotúčik v snovom kolorite šedobielych oblakov sa vznášalo nad krajinou. Sú to okamihy, v ktorých sa potrebujete krajiny dotýkať srdcom, naplno sa do nej ponoriť…

I teraz na prekonanie únavy tú dopoludňajšiu rozprávkovú krásu krajiny v sebe oživujem. Poviem vám, jedine ak by som si kúpila tank, mohla by som môj spôsob jazdy prežiť dlhšie ako hodinu. A to by som sa sunula vyhliadkovým tempom.

Som hrdá na to, že Kika jazdí slušne, zodpovedne. Nemám rada šialených šoférov, ktorí sa rútia odušu, až kým nezavinia nejakú tragédiu. Dnes sa jej to aj vyplatilo, lebo v Revúcej jej zlyhali brzdy. Auto šlo do opravy, a preto mňa čaká nočné bdenie v tomto kraji občasných spojov, aby som včasráno vycestovala za šamanom hľadať odpovede. Lenže i tak cítim vďaku voči osudu – oveľa smutnejší príbeh by to bol, keby sa tie brzdy pokazili včera, keď Kika cestovala do Popradu vzdelávať sa. Hej, cítim za to úprimnú vďaku.

Záverom…

Napäto pred zajtrajškom, hodne napäto, mnoho otázok víri vo mne.

A pravdaže, už aj skoronarodeninovo. Zaspomínala som na minuloročné narodeniny. Rada by som vám dala sem prekrásne video, ktoré na verejnej časti môjho facebooku zdieľam, no nepodarilo sa mi ho sem nijakým spôsobom dostať. Je o Cheironovi, zranenom liečiteľovi – nadväzuje na včerajší blog o tom, ako nás ťažké chvíle vedú životom k životnému poslaniu. Nuž, ak chcete, pozrite si ho tam.

Elena  6.2.2019