otvorene

Milovala by matka svoje dieťa, ak by odmietla pustiť ho na dlážku, pretože nevie chodiť a mohlo by spadnúť a zraniť sa? Alebo ho dospievajúce nepustila von, lebo ešte nevie žiť? Keby ho ustavične ochraňovala pod zámienkou, že ho ušetrí životných skúšok, zabila by v ňom človeka, ktorým sa má stať.

Milujúca mama nechá dieťa, aby skúšalo prvé kroky na zemi, či v živote. Musí riskovať, že i padne na zadok, aby sa naučilo chodiť a nabije si nos, aby sa naučilo žiť.

Rovnako aj Boh – tým je povedané všetko o tom, prečo v živote zažívame utrpenie a o životných skúškach.

Nuž tak, dnešná nenáhodne náhodná odpoveď knihy dáva presne odpoveď na záver minulého blogu. Zakaždým ma prekvapuje ako Zámer sveta komunikuje s nami, trpezlivo nám ukazuje cestu znovu a znovu. Teraz pozornejšie načúvam jeho hlasu ako kedysi, aj keď niektoré cinknutia mi odhalia svoj význam až po dlhom čase. Nič nie je náhodné, máme životné poslanie ako maximálne naplnenie svojich možností – a tie najťažšie skúšky vedú k najsilnejšiemu poslaniu. A myslím, že postoj „prijímam  s dôverou, hoci nechápem“ je  tým najzmysluplnejším vykročením k jeho prijatiu a naplneniu.

Pre mňa je cinknutie, ktorému ešte nerozumiem, havran. Obraz havrana – fascinuje ma, vo mne je čosi hlboko spojené s havranmi. Zväčša ma sprevádzajú vrany, naozaj prilietajú, keď treba – občas som spomínala aj v blogu niektoré tie zážitky. Dokonca celú jedenástku rozprávok Rozprávač príbehov mám takú vraniu. Tento týždeň som sa k tým rozprávkam vrátila a čítala som si ich, vlastne mi dávajú odpovede na niektoré otázky, ktoré práve teraz v sebe mám.

Havrany sú zriedkavejšie, ale občas ku mne prilietajú. Dva, vždy spolu. Krúžia mi nad hlavou, vlastne jeden krúži a druhý sedí, teraz som si to uvedomila. Hm. Po dlhom čase som ich videla teraz v pondelok popoludní, obrovské, pôsobili rozprávkovo. Chcela by som chovať havrana, teda dvoch, aby tomu jednému nebolo smutno – fakt, mňa nenalákate na zlato a šperky a kadejaké značkoviny, ale taký havran, to by mi naozaj spravilo radosť.

No dobre, tá predstava havrana ma tak rozradostnila, že prezradím i tú včerajšiu koincidenciu.

Človeku je vlastné vystavovať svoj život rozumnému riziku.

No, tak je to vonku, moja včerajšia koincidencia – ktorú som pôvodne nenapísala, lebo je silne výpovedná o mojich hlbokých strachoch. A už keď som spomenula tie moje rozprávky, tak práve túto som si včera prečítala – áno, kladiem si otázku – písala som to ja, alebo Zámer sveta? Lebo odpovede tam sú presne k tomu, čím teraz idem.

„Ak dôverujeme Zámeru sveta, potom kráčame životom s presvedčením o hlbokom zmysle vecí, ktoré sa dejú“.

http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/03/24/rozpravac-10-krok-za-krokom-s-laskou-a-trpezlivo/

A chápať, že nič nie je náhodné a veci sa dejú, lebo to má svoj zmysel, je veľké poznanie.

„Snažíme sa ich posolstvo prijať, pochopiť. A riadime sa ním, pretože Zámer sveta nám ukazuje cestu, nekráča ňou namiesto nás.“

No ale to je predsa tá sloboda pohybu, ktorú som spomenula v nadpise blogu…

Práve preto len ak dôverujeme Zámeru sveta, môže nás viesť…

Elena  13.2.2019